Minoriti na Slovensku

Spoločenstvo bratov rádu Fratres Minores (skrátene tiež minori, či odtiaľ minoriti), ktoré sa zhromaždilo okolo sv. Františka, so zápalom ohlasovalo evanjelium najskôr na území Talianska a čoskoro aj za jeho hranicami. Historické doklady dokumentujú snahy Menších bratov o šírenie františkánskej spirituality aj v Uhorsku i na Slovensku. Rádové kroniky hovoria o neúspechu tejto prvej misie, nakoľko boli považovaní za heretikov a bludárov. V krátkom čase však so vznikom nových miest a prílivom nemeckých kolonistov na Slovensko dostali Menší bratia novú príležitosť a začali zakladať prvé kláštory a usadlosti.
Za najstarší minoritský kláštor sa považuje kláštor v Trnave, ktorý bol založený v roku 1230. V roku 1238 už existovala autonómna jednotka – Provincia Hungariae, zasvätená Panne Márii, ktorej súčasťou bola aj slovenská kustódia. Koncom 13. storočia do nej patrili kláštory v Bratislave, Čachticiach, Trnave, Nitre, Slovenskej Ľupči, Trenčíne, Spišskej Novej Vsi a v Levoči.
Bratia si svojou jednoduchosťou a horlivou prácou získali obľubu u jednoduchého obyvateľstva i u šľachty, ktorá ich podporovala, čo im umožnilo rýchly rozvoj. Zo súpisu z roku 1282 vyplýva, že Uhorská provincia mala v tom čase už 54 kláštorov.
Skutočný rozmach františkánov na Slovensku však nastal až v 14. a 15.storočí. Zatiaľ, čo františkáni v 13. storočí patrili skôr ku konventuálnej orientácii, v 15. storočí expandovali na Slovensko aj bratia z bosnianskej observantskej vikárie. Tí založili svoje kláštory vo Vranove (1397), Solivare (1413), Košiciach (1450), Skalici (1467), Okoličnom (1476), Fiľakove (1484), Humennom (1488) a v Hlohovci (1492).
Do ďalšieho rozvoja rádu však zasiahlo niekoľko ťažkých úderov. Turecká expanzia spôsobila likvidáciu mnohých kláštorov na obsadených územiach. Neskoršia reformácia a následná dominancia luteranizmu v 16. storočí zapríčinili prakticky úplný zánik kláštorného života. S nástupom rekatolizácie koncom 16., ale najmä začiatkom 17. storočia, sa začína nové obdobie rehoľného života. Na Slovensku sa obnovujú mnohé zaniknuté kláštory a vznikajú aj nové.
Svoju renesanciu u nás rád sv. Františka však už neprežíva ako jeden celok, ale je oficiálne rozdelený do dvoch samostatných rádov: minoritov a observantov – františkánov. Spolu s inými rehoľami sa významným spôsobom zapájajú do katolíckej obnovy. Minoriti sa opäť aktivizujú hlavne vďaka bratom z Poľska a Talianska. Pôsobia ako potulní kazatelia, hlavne na východe a severe Slovenska, prispievajú k šíreniu mariánskeho kultu a intenzívne spolupracujú na poli rekatolizácie. Prvé stabilné miesto nachádzajú v Stropkove (1617), neskôr aj vo Vranove, Humennom, Rade, Košiciach a svoju prítomnosť obnovujú aj v Levoči, ktorá je miestom ich pôsobenia od prvopočiatkov rádu. Z kláštorov na východnom Slovensku bola v roku 1675 v rámci obnovenej Uhorskej provincie ustanovená Minoritská kustódia sv. Bonaventúru.
V roku 1673 bol založený kláštor v Prešove, ktorý sa stal centrom misijných aktivít minoritov a sídlom rádového teologického učilišťa. Táto forma štúdia sa v roku 1726 pretransformovala na Studium generale Eperjesiensi, kde sa alumni pripravovali štúdiom teológie nielen ku kňazstvu, ale aj k získaniu akademických grádov z teológie, filozofie, cirkevného práva a exegézy. K významným osobnostiam tohto obdobia patrili páter Ján Baptista Reggiani a mnohí odchovanci prešovského seminára, napríklad boží služobník P. Didák Kelemen, či spisovateľ a horlivý ľudový misionár Oravy P. Serafín Bosák. Až do roku 1787, keď cisár Jozef II. priamym nariadením prešovský kláštor zrušil, generálne štúdium pripravilo pre misijnú činnosť mnohých kňazov, ktorí sa mimoriadnym, dosiaľ nedoceneným spôsobom zapísali do dejín katolizácie Slovenska.
Od roku 1818 minoritský Kostol sv. Jána Krstiteľa v Prešove slúži ako katedrála prešovského Gréckokatolíckeho biskupstva, a budova kláštora ako arcibiskupská rezidencia. K málo známym skutočnostiam patrí to, že v tomto kostole sú pochované telá viacerých minoritov-mučeníkov, ktorí v 17. storočí položili svoj život za katolícku vieru, vernosť cirkvi a pápežovi.
Po tomto požehnanom období v dejinách slovenských minoritov nastalo, podobne ako u mnohých iných reholí, obdobie kríz zapríčinené jozefínskymi reformami a hlavne šíriacim sa racionalizmom a sekularizáciou. Menší bratia museli čeliť krízam hospodárskeho charakteru i kríze povolaní.
Do roku 1925 patrili slovenskí minoriti do Uhorskej provincie. Potom boli pričlenení k novovzniknutej Československej provincii sv. Cyrila a Metoda so sídlom v Brne. Hoci mnohí členovia rádu pôsobili v zahraničí (Česko, Taliansko, USA), vo vlasti ich bolo málo. V roku 1950 pred likvidáciou kláštorov pôsobili v štyroch kláštoroch, v Levoči, Spišskom Štvrtku, Brehove a v Poprade-Strážach. Po „barbarskej noci“ sa spolu s ostatnými rehoľníkmi dostali do internačných táborov; neskôr pôsobili v pastorácii.
Po roku 1990 začala rehoľa opäť ožívať. Počet rehoľníkov bol však malý a mnohí z nich boli vo vysokom veku. Preto na Slovensko prišli vypomôcť bratia z Krakovskej provincie, ktorí obnovili život v kláštoroch a aj medzi Slovákmi sa im podarilo nájsť nový dorast.
Po trinástich rokoch od pádu komunizmu tak vytvorili minoriti na Slovensku vlastnú viceprovinciu – kustódiu Nepoškvrneného počatia Panny Márie. V súčasnosti do slovenskej kustódie patrí asi tridsiatka bratov pôsobiacich v štyroch komunitách - v Levoči, Spišskom Štvrtku, Brehove a v Bratislave, ako aj v novootvorenej misijnej komunite v meste Fiere v južnom Albánsku.