POSTAVIŤ HRAD
Podstata akejkoľvek krajiny je dynamická a inak ako k dynamickej k nej ani nemožno pristupovať. Hoci stĺp zatlčený do zeme, útes alebo kamenná stavba môžu vytvárať zdanie, že sú pevnými bodmi na pohyblivom pozadí, nie je to tak už preto, lebo sú súčasťou toho pozadia. A napriek tomu existujú obrazy, ktoré akoby sme mali vypálené do sietnice. Bývajú zachytené a pevne ukotvené v mysli, a tým zároveň akoby umŕtvené a vyňaté z ďalšej pozornosti.
V krajine Spiša je jedným z takýchto obrazov monumentálny obraz Spišského hradu. Evidujem ho najmä ako celok a vďaka rozlohe aj ako prirodzenú súčasť „nemenného horizontu.“ Peter Župník sa vo svojej sérii fotografií vracia k dynamickej povahe tohto miesta a dokazuje, že ustálených obrazov niet. Hrad ako celok dekonštruuje, rozoberá na časti a potom opätovne skladá z materiálu, ktorý je ten istý, ibaže obohatený o nové významy. Preto má veľa z jeho záberov fragmentárny či detailný charakter. Tak sa ako autor mohol sústrediť vždy na konkrétnu časť, oslobodiť sa od jej účelového previazania na celok a s pomocou takto získanej slobody ďalej tvorivo pracovať. Musíme opustiť doslovný zmysel, aby sme mohli vytvoriť zmysel metaforický, hovorí Paul Ricoeur. Župník ako fotograf, ktorý vidí nielen inak, ale aj viac, túto „metódu“ pri fantazijnom pretváraní a oživovaní vecí neživých objektov často uplatňuje. V sérii fotografií zo Spišského hradu sa väčšmi ako na dodatočné dotváranie spoľahol na priam výpovednú hodnotu jednotlivých obrázkov. Je možno menej inštruktívny, o to viac však poskytuje priestor príjemcovi na domýšľanie či vciťovanie do fotografií, z ktorých mnohé majú potenciál nerozvinutého príbehu.
Len dve z jeho fotografií zachytávajú hrad ako celok. Ak sa na ne zahľadíme po tom, čo sme si podobu hradu nanovo vyskladali z jednotlivých fragmentov, uvidíme ho zrazu inak, celkom inak ako sme ho mali doteraz uložený v pamäti. Zdá sa mi, že o to Petrovi Župníkovi od začiatku išlo.

Peter Milčák, júl 2008