Tlačiareň v minulosti mala rovnaký význam ako internet dnes. Čítajte o tlačiarni rodiny Brewerovcov v Levoči.

Brewerovci. Vavrinec, Samuel a Ján. Tri generácie knihárskej a kníhkupeckej rodiny. Levočania, ktorí svoje dobré meno postavili na tlačiarenskej černi a vôni papiera. Otec, Vavrinec , bol zakladateľom Brewerovskej tlačiarenskej tradície. Tomuto umeniu sa priučil v Schultzovej tlačiarni, ktorá v tom čase pôsobila v Levoči. Po jej presťahovaní do Košíc, na tom istom mieste založil svoju vlastnú tlačiareň, ale po smrti matky ju umiestnil do rodičovského domu na Kláštorskej ulici . V roku 1630 ju presťahoval do svojho domu na hlavnom levočskom námestí (dnes hotel Arkáda). Okrem tlače sa dielňa zaoberala aj kúpou a predajom kníh v medzinárodnom meradle. Svoje skúsenosti s takýmto druhom obchodu vo svojej tlačiarenskej praxi bohato využil. Po desaťročných skúsenostiach vedel odhadnúť požiadavky a nároky spotrebiteľov. V prípade populárnych kníh nečakal na ponuku, ale sám inicioval ich rozličné vydania. Hviezda Brewerovej tlačiarne stúpala prudko nahor. V nemalej miere k tomu pravdepodobne prispelo Vavrincovo dedičstvo po bohatom otcovi Brunovi, kníhkupcovi a  obchodníkovi, pôvodom z Wittenbergu, ako aj výhodné druhé manželstvo, ktoré uzavrel s Margitou, dcérou Samuela Spillenbergera, levočského lekára a majiteľa papiernického mlyna. Vavrinec sa zapájal aj do vecí verejných. Viackrát bol levočskými radnými zvolený za richtára a desiatky rokov zasadal v mestskej rade. Tlačiarenská dielna Vavrinca Brewera mala v mimoriadnej obľube vydávanie kalendárov. Práve tu v roku 1640 uzrel svetlo sveta prvý slovenský kalendár vôbec. Táto tradícia pretrvala aj v ďalších rokoch, pričom to neboli kalendáre iba slovenské, ale aj maďarské, nemecké a latinské. Vavrincova tlačiarenská éra sa skončila v roku 1664. Vedenie firmy odkázal svojim potomkom.
Samuel a Ján Brewerovci boli Vavrincovi synovia z druhého manželstva. Mladší Samuel sa narodil v Levoči 29. januára 1645. Keďže pochádzali z váženej patricijskej rodiny, v ktorej sa dbalo, aby pokračovatelia rodu získali dobré vzdelanie, oboch ich otec poslal na štúdia do Wittenbergu. Ján študoval medicínu a po ukončení štúdií sa stal lekárom v Košiciach, no už v roku 1673 zomrel. Otcovu tlačiareň viedol Samuel. V dokumentoch
sa spomína ako TYPOGRAPHUS ET LITERATUS. Samuel sa v roku 1669 zasnúbil so Žofiou,  dcérou levočského obchodníka Jána Sontága. V otcových šľapajách pokračoval nielen vo vedení rodinnej tlačiarne, ale jeho príklad nasledoval aj vo verejnom živote. V roku 1685 sa stal levočským richtárom.
Pod jeho vedením, 1664 – 1699, bola Brewerovská tlačiareň na vrchole. Vytlačilo sa v nej 394 kníh a drobnejších príležitostných tlačív. K tým najvzácnejším, ktoré uzreli svetlo sveta pod vedením Samuela Brewera patrí Komenského štvorjazyčný „Orbis Pictus“. Okrem obsahu je vzácne a zaujímavé aj umelecké prevedenie samotného diela. Je vyzdobený drevorezmi Jonáša Bubenka (1650 – 1705) z Ochtinej. Ilustrácie v knihách ani v tých časoch neboli ničím výnimočným, ale tieto sú pre nás vzácne. Sú to prvé ilustrácie učebníc od grafika slovenského pôvodu. Medzi 152 Bubenkovými drevorezmi sa nachádzajú aj vyobrazenia tlačiarne, knihárskej dielne a kníhkupectva. Výber ilustrátora nebol náhodný. Jonáš Bubenka pôsobil v Levoči ako profesor na evanjelickom lýceu a v neposlednom rade bol korektorom Brewerovej tlačiarne. Ďalšou raritou, ktorú možno pripísať na vrub Samuela Brewera, bol Malý katechizmus Dr. Martina Luthera. Bol vytlačený vo formáte 47 x 37 mm, týmto rozmerom sa na dlhé roky zaradil k najmenším tlačeným knihám v Uhorsku. Okrem latinských prác vydával diela v maďarčine, diela kombinované a aj diela v češtine.
Samuel Brewer v manželstve splodil 11 detí. Aj napriek tomu sa po jeho smrti v roku 1699 postavila do vedenia tlačiarne jeho vdova – Žofia. Vedenie firmy mala na svojich pleciach až do roku 1705. V neskorších tlačiach sa už uvádzajú „Dedičia Samuela Brewera“. Posledný typograf z veľkého rodu bol Samuelov syn Ján Brewer ml. Rodinný obchod prevzal v roku 1715. Pravdepodobne nepriaznivá politická situácia spôsobila presun levočskej tlačiarne do Bardejova a neskôr do Košíc. O jej návrate do Levoče po Szátmarskom mieri roku 1711, neexistujú spoľahlivé dôkazy. S menom Jána Brewera sa levočská tlač posledný krát spája v roku 1740. Skazu Brewerovskej pýchy, svetoznámej oficíny, dokončili požiare, ktoré Levoču postihli v rokoch 1747 a 1754. Popolom ľahla veľká časť zariadenia tlačiarne a písma.
Brewerovci pôsobili vo verejnom a kultúrnom živote Levoče 130 rokov. Tri generácie typografov vydalo spolu 978 tlačí, z toho 427 latinských, 331 maďarských, 143 nemeckých, 75 slovenských a 2 grécke.

O človeku, ktorý interpretoval dejiny mesta Levoča

Spišská alebo Levočská kronika a dobový opis, ktorý spísal a pre milých následníkov ako správu zanechal Gašpar Hain… toto sú úvodné slová najznámejšej a najobsažnejšej kroniky mesta Levoče.
Príbeh Gašpara Haina sa začal písať 17. februára v roku 1632 v Košiciach. Bol synom bohatého kupca Mikuláša Haina z Norimberka. Jeho starý otec, Gašpar Cramer, bol levočským richtárom. Aj vďaka rodinnému zázemiu mohli Hainovci svojím synom Gašparovi a mladšiemu Viliamovi, dopriať kvalitné vzdelanie. Gašpar navštevoval slávnu wittenberskú univerzitu, kde získal vzdelanie a titul literatus. Po skončení štúdií sa vrátil naspäť do Levoče, kde bol v roku 1658 jednohlasne zvolený za rektora levočskej školy. Túto funkciu, tak ako to zapísal do svojej kroniky… po dobu šiestich rokov svedomite a s veľkou trpezlivosťou vykonával. Zastával aj funkciu senátora, notára a dokonca bol aj richtárom. Mesto Levoču reprezentoval aj navonok v kontakte so susednými mestami alebo v iných potrebných záležitostiach. Tak ako to bolo v prípade, kedy spolu s notárom Matejom Gosznovitzerom navštívili sedmohradské knieža Františka I. Rákocziho. Záujmy mesta sledoval aj v Banskej Štiavnici, kde sa spolu s radnými pánmi Georgom Gerstnerom a Jozefom Alaudom zaslúžili o návrat iného levočana, lekára, banského podnikateľa a neskoršieho niekoľkonásobného levočského richtára Dávida Spillenbergera st., syna nie menej známeho levočského lekára Samuela Spillenbergera a osobného lekára Márie Séčiovej známej skôr pod menom muránska Venuša.
Ako 28 ročný si Gašpar Hain založil rodinu. Jeho manželkou sa stala vdova po Jánovi Glatzovi. Postupne sa im narodili dvaja synovia a dve dcéry.
Možno práve jedna z tých funkcií, ktoré Hain zastával, ho priviedla na myšlienku písať kroniku mesta, v ktorom žil a pôsobil. Mesto Levoča má kroník viacero, no tá jeho je najznámejšia a najpodrobnejšia. Zároveň sa radí k najbohatším popisom dejín mesta v bývalom Uhorsku. Vo väčšine prípadov bola kronika dielom jedného pisateľa, ktorý podrobne zaznamenával pre budúce generácie udalosti, ktoré sám prežil, o ktorých počul alebo o ktorých sa dozvedel z iných zdrojov. Preto každá kronika je ovplyvnená osobou kronikára. Nereferuje o veciach objektívne, ale zo svojho zorného uhla. Informácie vpísané do kroník odrážajú postoje, názory, záujem či dokonca nezáujem svojich tvorcov. Tak je to aj v prípade kroniky Gašpara Haina. Vo svojej kronike sa prejavuje jeho lokálpatriotizmus, keď opisuje, ako sa mesto preslávilo svojím mimoriadne dobrým pivom, ktoré nemá páru v celom Uhorsku. Bez konkurencie je aj tunajšie mäso a chlieb.
Napriek subjektívnemu charakteru záznamov, sú kroniky cenným zdrojom informácii. V prípade dejín Levoče o to viac, že mestský archív spolu s radnicou zhoreli pri požiari mesta roku 1550. Hainova kronika zaznamenáva obdobie od roku 744 do roku 1684. Z  uvedeného časového rozsahu je zrejmé, že Hain nemohol byť svedkom všetkých udalostí, ktoré zapísal. Zaznamenal aj udalosti dávno pred svojím narodením. Jeho rozprávanie, najmä o pôvode spišských Nemcov, je zaujímavé, no z hľadiska historickej hodnovernosti nepresné. Na druhej strane práve v týchto záznamoch vidieť, ako rozhľad a vedomosti kronikára ovplyvňujú kvalitu jeho diela. Niet pochýb o Hainovej vzdelanosti a znalosti dobovej literatúry. Zachoval sa inventár kníh z pozostalosti Gašparovho syna Jána Mikuláša, ktorý zomrel počas morovej epidémie v roku 1710. Ten po sebe zanechal vyše štyristo kníh. Mnohé z nich vlastnil a dobre poznal, jeho otec Gašpar. K záznamom o starších udalostiach čerpal Hain informácie z diel ranostredovekého historika Jordanesa (Iordanes, Iordanis), Aenea Sylvia Picolominiho súčasníka cisára Žigmunda Luxemburského a talianskeho humanistu a historika Antonia Bonfiniho, pôsobiaceho na dvore Mateja Korvína. Okrem nich čerpal z kroník a zápisov starších levočských kronikárov, zo záznamov svojho starého otca Gašpara Cramera, ako aj svojho otca Mikuláša Haina. Vďaka tejto kronike poznáme postup pri voľbe levočského richtára, mnohé údaje o cenách, informácie o mnohých závažnejších trestných činoch a občianskych sporoch a v neposlednom rade sú v kronike aj záznamy o významných osobnostiach, ktoré mestom prechádzali alebo tu krátko pobudli.
Gašpar Hain zomrel v roku 1684, no vo verejnom živote mesta nefiguruje už po roku 1683. Predpokladá sa, že sa z verejných funkcií stiahol, možno aj preto, aby sa venoval prepisovaniu svojej kroniky. Posledný záznam, ktorý do nej zapísal je datovaný 1. novembrom roku pána 1684.
V pamäti mesta zostáva jeho dom na námestí a je po ňom pomenovaná ulica.

Zuzana Demčáková

Oznam

SNM-SML oznamuje, že 24. 4. 2021 /sobota/ 

budú prístupová cesta na Spišský hrad a parkovisko zo strany obce Žehra, z technických príčin uzavreté.

Odporúčame použiť parkovisko v Spišskom  Podhradí. 

Vstup na hrad bude možný aj  cez dolnú bránu.

Hlavná vstupná brána bude otvorená a predaj vstupeniek bude v hlavnej pokladni na strednom nádvorí.

Spišský hrad je otvorený pre návštevníkov od 9.00 do 17.00 s posledným vstupom o 16.00. 

Sprístupnené je stredné a dolné nádvorie/ bez múzejných expozícií/.

Za pochopenie ďakujeme.