Majster Pavol z Levoče

Mesiac marec sa ponesie v múzeu v znamení mena, ktoré spája dejiny mesta s dejinami umenia na Slovensku. Ide určite o osobnosť, ktorej význam presiahol hranice mesta i regiónu.

Sochár Majster Pavol z Levoče (nar. okolo 1460 – zomrel medzi 1537 – 1542) je jedným z mála stredovekých umelcov, ktorých poznáme podľa mena. Nesignoval ním svoje diela, ale jeho meno, doslova vytesané do kameňa, zostalo zaznamenané v texte epitafu jeho vnučky.
Najstarším písomným dokladom o Pavlovi by mohol byť záznam v Mestskej knihe Sabinova z roku 1503, ktorý hovorí o pozlátení monštrancie magistrom Pavlom z Levoče. Tento údaj je však prijímaný skepticky, keďže Pavol bol rezbár a nie zlatník. Údaj nemusí byť tak nepravdepodobný, ak si uvedomíme, že v príbuzenstve a medzi bezprostrednými susedmi nachádzame viacerých zlatníkov. Otec Pavlovej manželky Melchior Mesingschläger sa podľa označenia „Polierer“ mohol venovať pozlacovaniu. Zlatníkom bol jeho zať Tomáš Schewerner, v bezprostrednom susedstve žili zlatníci Henrich a Ján Wasserbauchovci a z prostredia mešťanov, ktorí podnikali v baníctve, Pavol pravdepodobne získal dôležité objednávky.
Zmienka o Majstrovi Pavlovi, ktorá je prijímaná ako prvá známa bez výhrad pochádza zo zápisnice Bratstva Božieho tela v Levoči roku 1506. Pavla vtedy prijali za jeho člena. Bratstvo pôsobilo v Levoči od začiatku 14. storočia a združovalo významných mešťanov a medzi nimi aj umelcov. Levočské bratstvo viedlo od roku 1431 protokol, v ktorom boli podrobne zaznamenané voľby predstavenstva, novoprijatí členovia, výdavky bratstva, dlžníci a podobne. Roku 1506 po dlhšej pauze prijalo bratstvo nových členov a medzi tými, ktorí zaplatili za členstvo jeden florén, bol uvedený Paul Schniczer (Pavol Rezbár). Znamená to, že v tom čase musel byť už levočským mešťanom, mať istý majetok, viesť dielňu a byť ženatý. Jeho manželkou bola Margita, podľa všetkého dcéra Melchiora Mesingschlägera (Messingschlor), levočského mešťana a kostolného otca (Kirchenvater). Skutočnosť, že mesto dalo práve jemu vytvoriť hlavný oltár farského kostola, nasvedčuje, že bol dôveryhodným mešťanom, ktorého dobre poznali a poznali aj jeho práce. Pavlov pôvod, školenie či staršie diela však nie sú známe, čo dodnes vytvára priestor pre rôzne hypotézy
a špekulácie.


Z protokolu bratstva sa možno ešte dozvedieť, že Pavol bol roku 1515 zvolený za jedného z jeho starejších a túto funkciu vykonával do roku 1517. Podľa záznamov levočského kronikára Sperfogla v danom roku predal mestu Levoča desať sudov starého vína. Nemožno preto vylúčiť, že sa venoval aj obchodným aktivitám.
Veľmi zaujímavá je zmienka o Pavlovi z roku 1523, ktorá umožňuje nazrieť do „jeho kuchyne“. V liste, ktorý sa zachoval v Bardejove, napísal maliar Teofil Stancel, že maľoval jeden levočský dom a od rezbára Pavla si musel odkúpiť zelenú farbu.
Majster Pavol sa roku 1527 stal členom „radikálnejšieho krídla“ mestskej rady. Vlastnil viaceré nehnuteľnosti v Levoči, ale krátku dobu aj v Rožňave a v Prešove. V Levoči mal dom na námestí (dnes č. 20) a veľké pozemky v okolí mesta, ktoré prenajímal. Posledné písomné zmienky o Majstrovi Pavlovi pochádzajú z 30. rokov 16. storočia. Roku 1534 bol v jeho dome až do popravy väznený zbojník, ktorý oraboval levočských zlatníkov, a roku 1537 sa spomína tragický moment jeho života, keď jeho syn Lukáš zavraždil tovariša, syna Mikuláša Steyrera z Krakova. Po tejto udalosti sa priame zmienky o Majstrovi Pavlovi už nenašli. Manželka Margita je roku 1542 uvádzaná v mestských záznamoch ako jeho vdova. Okrem syna Lukáša mal Majster Pavol ešte tri dcéry. Najstaršia Margita bola vydatá za kamenára Wolfganga Klenna, pochádzajúceho z Hofu v severnom Bavorsku. Dcéra Dorota bola vydatá za levočského remeselníka, súkenníka Tomáša Hölnera. Meno tretej Pavlovej dcéry nie je známe (s otáznikom býva označovaná ako Katarína). Jej manželom bol levočský mešťan, zlatník a obchodník Tomáš Schewerner, ktorý vyvážal víno do Poľska a švábskeho Ulmu. Hrdosť na Majstra Pavla rezonovala v jeho rodine ešte dlho po jeho smrti. Hlásil sa k nemu aj manžel jeho vnučky, kamenár a sochár Martin Urbanowitz na rodinnom epitafe z roku 1621. V ďalších storočiach načas upadol do zabudnutia, jeho diela však nikdy neprestali byť zdrojom obdivu.
Všetky známe údaje o Majstrovi Pavlovi len v malej miere pomáhajú spresniť vznik početných diel, ktoré sú mu pripisované. Jediné dielo, ktoré podľa spomínaného epitafu jeho vnučky sa priamo spojilo s Pavlovým menom je hlavný oltár kostola sv. Jakuba v Levoči, najvyšší zachovaný gotický oltár na svete. Ak by aj okrem tohto monumentálneho oltára nevytvoril žiadne ďalšie diela, stal by sa významným sochárom na konci stredoveku, navždy spojeným s mestom Levoča.

PhDr. Mária Novotná

Knižnica Jána Henckela

V meste bol väčší počet súkromných a chrámových knižníc, budovali sa aj pri kaplnkách a oltároch. Mnohé stredoveké knihy sa v Levoči zachovali spolu s takmer všetkým vydaniami Lutherových spisov a Melanchtonove diela s vlastnoručným venovaním v knižnici evanjelickej cirkvi. Pre kultúrne dejiny má mimoriadny význam knižnica Jána Henckela. Knihy získaval postupne – od svojho strýka, ktorý mu ich, okrem iného, odkázal vo svojom testamente. V niektorých knihách je ex libris Juraja Leudenschita a Jána Henckela, ako aj jeho rukopisný záznam o tom, že knihu mu poslali roku 1496 na pamiatku po strýkovi. Ďalšie si zakúpil počas štúdií v Krakove, Viedni, Bologni a Padove. O rozšírenie jeho osobnej knižnice sa postaral aj Žigmund Thurzo. „Týchto sedem zväzkov Bartolovho diela mne Jánovi Henckelovi, archidiakonovi v Bekeši a varadínskemu kanonikovi daroval ctihodný pán Žigmund Thurzo, varadínsky biskup, keď sa vracal roku 1510 z Bologne, pretože som mal málo vlastných kníh.“

   Keď ho v roku 1513 zvolili za farára v Levoči, vlastnil už pomerne veľkú knižnicu. Dodnes sa z nej zachovali štyri rukopisy, tridsaťosem inkunábulí a dvadsaťdeväť tlačí zo 16. storočia. V rokoch 1515 – 1519 dal pristaviť knižnicu nad Kaplnkou sv. Juraja v Kostole sv. Jakuba v Levoči, kde daroval svoje knihy, opatril rukopisným záznamom všetky, aj tie, ktoré pôvodne patrili chrámu, podľa dobového zvyku ich priviazal reťazami k pultom a sprístupnil záujemcom.

Jeho pričinením sa sem dostala aj najvýznamnejšia zbierka zo Spiša, bibliotéka Bratstva 24 spišských farárov. Postupne získaval darom knihy od ďalších mešťanov: predovšetkým farárov- Sebastiana, Juraja Molnera a kaplána Gašpara Polirera, rodinne spriazneného s Majstrom Pavlom, ale boli medzi nimi aj rektor školy Matej Balassi alebo notár Daniel Türk.

O ich rozsahu až do päťsto kódexov, inkunábulí a tlačí zo začiatku 16. storočia si možno urobiť predstavu na základe zoznamu odovzdaných kníh od J. Stilla z tohto obdobia. V 18. storočí sa dostala knižnica do Alby Iulie v Rumunsku prostredníctvom bibliofila sedmohradského biskupa Ignáca Battyányho, ktorý ju od mesta Levoče odkúpil. Mesto však nikdy príjem peňazí nepotvrdilo.

Zdroj: RUSINA,  Ivan a kol.: Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava : Slovart, 2009. s.132 – 133.

Zuzana Demčáková