Kategórie
Aktuálne

Prípad honvéd.

O rošáde na jednom podstavci*

Mária Novotná

Námestie s pomníkom honvéda pred župným domom okolo roku 1907 (foto: ŠAPO-SAL, fond ZPS, i. č. 0205)

Verejné priestranstvá od nepamäti zdobia pomníky, ako symboly identity spoločnosti s postavami či udalosťami histórie, s ktorou sa stotožňujú. Preto sú monumenty vo verejnom priestore spravidla prvými obeťami historických a politických zmien a nebolo tomu inak ani v pamätnom roku 1918. Nevôľu k monarchii vyjadrovali obyvatelia novej Československej republiky v prvých dňoch jej existencie najčastejšie odstraňovaním verejných znakov starého zriadenia. Stará tradícia mala z verejného priestranstva zmiznúť, ustúpiť novej, ktorá sa ešte len začala formovať. V Čechách začali odstraňovať pomníky pripomínajúce Habsburgovcov hoci len náznakom. Azda najznámejším príkladom bolo odstránenie Mariánskeho stĺpa zo Staromestského námestia v Prahe 3. novembra 1918.[1] Pomníky vo verejnom priestranstve, najmä tie, ktoré sa viažu k historickým udalostiam, boli vždy zhmotneným výrazom vzťahu spoločnosti k vlastnej histórii. Preto bolo odstraňovanie pomníkov a starých symbolov vždy viditeľným prejavom zmeny režimu a snahy o prehodnotenie histórie. Odstraňovanie pomníkov pripomínajúcich postavy a históriu rakúsko-uhorskej monarchie nebolo symptomatické len pre eufóriu prvých dní nového štátu.  Prebiehalo vo viacerých etapách[2] a trvalo prinajmenej tak dlho, až kým si nová štátnosť nevytvorila a do povedomia spoločnosti nevtlačila vlastné symboly a tradície.[3]

Na Slovensku sa tŕňom v oku stalo všetko, čo pripomínalo uhorský patriotizmus. Z verejných priestranstiev boli odstraňované pomníky oslavujúce uhorskú minulosť, najmä tie s postavou kuruca či honvéda, ktoré symbolizovali zápas Maďarov za slobodu, a s ktorými sa spájali každoročné oslavy 15. marca. Preto Ministerstvo pre správu Slovenska tento sviatok zakázalo 8. marca 1919 vydaním nariadenia  č. 41/1919 O zákaze oslavovania 15. března (marca). Zákaz bol zdôvodnený nielen tým, že revolúcia v roku 1848 priniesla nemaďarským národom útlak, ale hlavne záujmom o bezpečnosť a udržanie verejného poriadku, pretože by medzi obyvateľmi rôznej národnosti mohlo dôjsť k zrážkam.[4] Napriek zákazu dochádzalo práve pri takýchto pomníkoch v mestách s málo rozvinutým alebo takmer nulovým slovenským povedomím k ostrým stretom starej a novej národnej identity, k stretom, ktoré mali aj svoje obete. Jedna z takýchto udalostí, aj keď bez obetí na životoch, sa odohrala v letných augustových dňoch roku 1919 pri pomníku honvéda v Levoči.

Pomník honvéda v Levoči stál na námestí pred župným domom v parku ako pamiatka pamätnej víťaznej bitky uhorského vojska na Branisku v revolučných rokoch 1848/1849.[5] Zámer vytvoriť pomník honvéda na Branisku vznikol v prvých rokoch po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) ako súčasť dobového historizmu. Minulosť však aj v tomto prípade mala veľmi „súčasný ráz“.[6] Pomník objednal priamy účastník revolúcie gróf Ladislav Csáky. Na základe víťazného návrhu ho realizoval pomerne málo známy sochár Jozef Faragó Neuschl (Neischl), rodák z Novej Bane, ktorý od roku 1853 žil v Levoči. Jozef Faragó bol synom chudobného baníka a ako rezbár a sochár bol viac-menej samouk. Podľa autora jeho prvej biografie sa k vzdelaniu dostal vďaka talentu, ktorý v malom chlapcovi rozpoznal maliar Alojs Vávra z Novej Bane, ktorý mu dal príležitosť učiť sa v jeho dielni. Sochárstvu sa učil u popredných predstaviteľov dobového neoklasicizmu, v Budapešti u Štefana Ferenczyho a Marca Casagrandeho a tesne pred vypuknutím revolúcie v Mníchove u Michaela von Schwanthalera. Po vypuknutí revolúcie v roku 1848 vstúpil do revolučných gárd v Budapešti a po revolúcii sa vrátil domov. V Banskej Bystrici sa spoznal s profesorom gymnázia Szende Riedlom, za ktorým prišiel roku 1853 do Levoče.[7] Riedl krátko po Faragóvom príchode odišiel na Univerzitu Karlo-Ferdinandovú do Prahy a Faragó jeho odchod do konca života veľmi ťažko niesol. V Levoči nemal na ružiach ustlané. Okrem drobných pomníkových prác a kreslených portrétov veľa príležitostí pre tvorbu nemal. Pôsobil ako učiteľ kreslenia na evanjelickom lýceu.[8] Len vďaka priateľstvu a náklonnosti dlhoročného levočského mešťanostu Imricha Andaházyho a farára Pavla Stilla dostával skromnejšie objednávky.  Imricha Andaházyho portrétoval viackrát a jeden z medailónových portrétov zdobí dodnes náhrobok v podobe stély na jeho hrobe, na levočskom evanjelickom cintoríne.[9] Pavol Still umožnil Faragóvi reštaurovať pastofórium v Kostole sv. Jakuba.[10] 

   Hoci sa Faragó aj v Levoči snažil získať verejné objednávky, najmä po dobrej skúsenosti z tvorby Trojičného stĺpu pre Novú Baňu (1846), jedinú väčšiu príležitosť dostal roku 1870 na vytvorenie pomníka honvéda, ktorý mal byť umiestnený na neďalekom vrchu Branisko.[11] Pomník bol jedným z prvých pomníkov honvédov, ktoré vznikali po rakúsko-uhorskom vyrovnaní.[12] Faragó navrhol pomník v podobe postavy honvéda so vztýčenou zástavou v duchu dobového romantizujúceho realizmu (kat. 21). Podľa Faragóvho návrhu sochu odliali na náklady grófa Ladislava Csákyho v zlievarni v Prakovciach v roku 1871.[13] Nebyť silného mediálneho tlaku v novinách Zipser Anzeiger a iniciatívy honvédskeho spolku v Levoči, by pri troche šťastia možno tento pomník zdobil vrch Branisko dodnes.[14] Na Branisko sa však tento monument nikdy nedostal. Takmer päť rokov sa viedol spor o jeho umiestnenie, ktorý nakoniec vyhral priestor na okraji parku, oproti župnému domu v Levoči, kde bol 21. mája 1876 slávnostne odhalený. Tu, na očiach verejnosti, najmä Spišskej župy, mal byť tento monument podľa dobových médií nie náhrobkom, ale skutočným pomníkom, a mal „prebúdzať klesajúce národné povedomie najmä u mládeže“. Každý rok v predvečer výročia revolúcie (15. marca) sa pri pomníku konali fakľové sprievody, kládli sa vence, recitovali básne a spievali maďarské piesne. Autentický opis jednej zo slávností poskytol vo svojej autobiografii Rojčivá mladosť[15] maďarský spisovateľ, herec a filmový režisér Balint Balasz (1884 – 1949). …“A tak prišiel pätnásty marec a fakľový sprievod žiactva k pomníku honvéda. Na levočskej promenáde totiž naproti župnému domu stojí na vysokom podstavci zlatý honvéd, so zlatou tvárou, so zlatými vejúcimi, vlasmi ktorý v úzkej priliehavej rovnošate s bohatým šnúrovaním, ľavicou dvíhajúc zlatú zástavu, pravicou švihajúc zlatou šabľou, dvíha nohu na zlatý kameň ani na voľajaký schod. …Na každé výročie revolúcie z roku 1848 sme vyšli s fakľami pred zlatého honvéda…. Éljen – kričal som oduševnene zo všetkých síl. … Vpredu …zaznela práve mohutná hymnická pieseň Vörösmartyho „Brat uhorský, neochvejne pri vlasti drahej stoj. Kolíska tu tvoja stála tu bude i hrob tvoj.“[16] K pomníku sa kládli kvetinové vence a roku 1908 mešťanosta Ľudovít Fleischhacker dal urobiť na podstavec vavrínový veniec z bronzu.[17]

Pomník honvéda v Levoči prekrytý debnením. Snímka prevzatá z publikácie Ferenca Olaya A magyar művélődés kalváriája az elszakított területeken 1918 – 1928

V roku 1919 však bolo všetko inak. Napriek zákazu Ministerstva pre správu Slovenska konať slávnosti 15. marca, v deň výročia marcovej revolúcie sa konala manifestácia maďarského obyvateľstva pred pomníkom kuruca a honvéda, ktorý od roku 1906 stál pri Kaplnke sv. Michala neďaleko Dómu sv. Alžbety v Košiciach.[18] Zhromaždenie bolo rozohnané, ale u vojakov tamojšieho 74. trenčianskeho pešieho pluku vyvolalo odvetu a to zbúranie pomníka. Akcia sa nezaobišla bez konfliktu, došlo k streľbe a jej obeťami sa stali dve ženy, Ilona Ördögová a trináťročná Aranka Hervacsicsová.[19]

V Levoči bol pomník honvéda od januára prekrytý dreveným debnením, aby zbytočne nerozpútal podobné vášne a neeskaloval aj tak napätú situáciu v meste. Župan J. Rumann dbal na to, aby zákaz konania marcových slávností bol dodržaný, no vedel, že vojaci a hlavne legionári mali už začiatkom roka snahu pomník odstrániť. Župan zakázal v celej župe nielen konanie slávností, ale aj nosenie stužiek v maďarských národných farbách. Napriek tomu došlo k porušeniu zákazov na viacerých miestach Spiša. V Spišských Vlachoch dav ľudí 11. marca niesol maďarskú zástavu, v Spišskej Novej Vsi sa 15. marca mali žiačky v meštianskej škole modliť za Uhorsko, v Spišskej Sobote sa komusi podarilo v tento deň vyvesiť maďarskú zástavu. V marcových dňoch sa ojedinele konali už aj prvé nové slávnosti spojené s oslavou narodenín prezidenta Masaryka.[20] Od vyhlásenia Maďarskej republiky rád 21. marca 1919 a vpádu Kunových vojsk na Spiš, k Dobšinej, Gelnici a Margecanom, mal župan oveľa väčšie starosti s evakuáciou svojho úradu a s jeho zabezpečením. Navyše od 25. marca začalo na území Slovenska platiť stanné právo. Od 5. júna bola zavedená vojenská diktatúra a najvyšším veliteľom vojsk pre celé východné Slovensko sa stal generál Edmond Charles Adolphe Hennocque (1860 – 1933).[21] Tieto udalosti snahy o zbúranie pomníka v Levoči celkom nezastavili. Oddialili ich dovtedy, kým sa nositeľmi týchto snáh nestali českí sokoli, ktorí prišli do Levoče 12. 6. 1919 ako posila pre četníkov na udržanie poriadku. Tri dni po ich príchode niekto hodil odistený granát do jednej z miestností v kasárňach, kde boli sokoli ubytovaní. Podľa záznamu v kronike levočskej četníckej stanice bola miestnosť prázdna a tak incident nemal vážnejšie následky. Nepodarilo sa ho úspešne vyšetriť a páchateľ zostal nepotrestaný Niet sa čo čudovať, že o korektnosti vzájomných vzťahov obidvoch strán, domácich Maďarov, Nemcov a prichádzajúcich nových českých úradníkov a vojakov, nemohlo byť ani reči. Preto pocity českého úradníka aj keď vyjadrené v románovej podobe, mohli byť asi nasledovné: Slovákem opovrhovali, Čecha nenáviděli. V Slovácích cítili tito bodenständige Leutschauer surovou přízemní moc, která čírou náhodou… dostala na čas vrch. …Čech však jim byl výbojným žoldnéřem, který šel… dobývat maďarské administratívy a kterého jako v guerille bylo by nejlépe na nejbližším rohu odstřelit.[22] Druhá strana bránila svoju históriu a tradíciu, v ktorej bola vychovaná a teraz bola nedobrovoľne postavená do úlohy viac-menej pasívneho svedka búrania jej snov a nádejí. Preto pri prvej väčšej zámienke potlačované napätie eskalovalo a obeťou, tak ako v mnohých iných mestách, sa stal pomník honvéda. 

V pekný letný deň 10. augusta1919 poriadala sokolská jednota na mestskom ihrisku slávnosť, ktorú narušovali svojimi pokrikmi prizerajúci sa Levočania a to aj počas hrania štátnej hymny. To přesvědčilo bratři o naprosté nelojálnosti maďarského obyvatelstva a socha stojící dosud na náměsti, ač zbytá bedněním, byla Maďarům symbolem jejich smýšlení. To uspíšilo rozhodnutí bratří sokolů a sochu strhli.[23]K tomuto rozhodnutiu dospeli traja z nich 11. 8. večer okolo 23. hodiny. Službukonajúci policajný komisár Kováč neskôr vypovedal, že sa ich v prítomnosti ďalších četníkov pýtal, na čí príkaz sochu demontujú. Keďže došlo k slovným výpadom, použil medzi dohadovaním dostatočnú brachiálnu moc a z námestia ich vykázal. Okolo polnoci sa k pomníku vrátilo už 40-50 sokolov, ktorí boli vybavení nástrojmi a sochu začali demontovať pílami, kladivom a keďže to šlo veľmi ťažko, chvíľami uvažovali aj o použití granátu. Socha bola pred treťou ráno 12. 8. nakoniec zhodená a pri páde sa údajne zlomila na štyri časti.[24] Podstavec ostal na mieste takmer neporušený. Konanie sokolov videl pred polnocou aj študent gymnázia Géza Gyurana, pôvodom z Kysuckého Nového Mesta, ktorý šiel od vlaku na svoj privát v minoritskom kláštore na Košickej ulici.

Pohľad na park so zhodeným debnením a sochou honvéda. Fotografia študenta Karola Olešáka (foto: SNM-SML, evid. č. SM-9569)

Zhodenie pomníka vyprovokovalo obyvateľov Levoče, najmä intelektuálnu elitu mesta a študentov, k protestom. Podľa výpovede mešťanostu Jána Rejovského hneď ráno prišli za ním rozčúlení študenti a žiadali, aby na radnicu vyvesil čiernu zástavu a keďže boli neodbytní, prikázal sluhovi Jozefovi Hodorovskému, aby ju vyvesil a potom zase zvesil, ale už nebolo čo, pretože vojaci ju medzičasom strhli. Keď študenti o to isté žiadali kostolníčku Máriu Švidroňovú na evanjelickej fare, tá v zmätku vyvesila maďarskú zástavu. Podobne skupina mladých dievčat žiadala J. Rejovského, aby im dovolil k soche položiť kvetinové vence. J. Rejovský ich odkázal na veliteľa Josefa Pokorného, ktorý ich viac-menej od toho odrádzal. Mešťanosta Rejovský zároveň údajne zvolal na radnicu deväť živnostníkov, aby ich požiadal o pomoc s odstránením zbúraných častí pomníka a popri tom im v slovenčine vysvetlil k čomu na námestí došlo. Dvaja z nich neskôr na četníckej stanici oznámili, že na tomto stretnutí Rejovský odsúdil čin sokolov a zazneli aj slová o potrestaní a obesení vinníkov. Vo výpovediach však gazdovia tieto slová nepotvrdili, či lepšie povedané vyhovorili sa na to, že prítomný JUDr. Móritz Fritz a iní rečnili po maďarsky a po nemecky a preto obsahu nerozumeli.[25]

Zhodená socha honvéda pod podstavcom pomníka. Fotografia študenta Karola Olešáka (foto: SNM-SML, evid. č. SM-9568)

O 10. hodine dopoludnia prišli za županom viacerí úradníci a oznámili mu, že na protest voči  barbarskému činu sokolov budú stávkovať. Okolo pomníka sa začal tvoriť dav ľudí. Dav údajne spieval maďarskú hymnu[26] a ozývali sa výkriky „preč s Čechmi“, „nech žije Maďarsko“. Ženy chceli položiť na miesto činu kvetiny. Dvaja četníci, vrchný strážmajster Josef Borůvka a četník Václav Kroutil, sa snažili pri zhodenom pomníku davu zabrániť, aby sa k pomníku priblížil. Ženy začali preto hádzať kvety na pomník i po četníkoch a keďže hnev davu naberal na intenzite a výzvy četníkov nerešpektoval, Václav Kroutil vystrelil do zeme. Strela ľahšie zranila slečnu Katarínu Miklušovú z Vysokej ul. 68, ktorá bola v župnom dome ihneď ošetrená hlavným župným lekárom Bartolomejom Rozsnayom.[27] J. Rumann neskôr konanie četníka pochválil, uviedol, že to bolo šťastie, pretože výstrel dav vyľakal, vášne opadli a ľudia sa rozišli. Úradníci a obchodníci na protest dva dni štrajkovali a možno by napätie gradovalo ďalej, nebyť autority a rýchlej reakcie vtedajšieho spišského župana J. Rumanna. Už 12. augusta o incidente informoval vojenské veliteľstvo v Košiciach. Menovite generála Edmonda Charlesa Adolpha Hennocquea (1860 – 1933) žiadal o usmernenie, ako s vinníkmi naložiť. V liste uviedol, že zbúranie pomníka vyvolalo u obyvateľov fámy, že je to pokyn na vykonanie masakry proti nemaďarským obyvateľom a že po pomníku sokoli „hodlajú zrumiť zriedkavo krásne zariadenie tunajšieho farského kostola reprezentujúce zriedkavo vzácnu umeleckú hodnotu.“[28]

Generál Hennocque skôr než odpovedal Rumanovi, informoval o incidente Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Minister Vavro Šrobár telegramom zo 16. augusta žiadal Rumana o vyšetrenie prípadu a podanie podrobnej správy, ktorú ale župan medzičasom odoslal. Generál Hennocque 14. 8. okrem toho prijal zástupcov maďarského obyvateľstva v Košiciach a sľúbil celú vec vyšetriť a vinníkov potrestať. Svoje stanovisko prišiel 8. 9. vyjadriť aj do Levoče. Pred českým úradníctvom „nastúpeným“ v župnom dome čin odsúdil a sľúbil vinníkov potrestať. V tomto prípade generálovo vystúpenie urobilo snahe o konsolidáciu pomerov medvediu službu. Vyburcovalo českých úradníkov k spísaniu petície. V nej žiadali župana, aby z úradu prepustil promaďarských úradníkov a generála o celej záležitosti správne informoval, pretože vyjadrili presvedčenie, že generál svoj prejav urobil len následkom „naprosto nesprávne informace“. Nezaháľali ani médiá. Miestne noviny Szepesi Hiradó vyšli 16. 8. s dvomi cenzurovanými, t. j. prázdnymi stranami, na ktorých mal byť článok o tejto udalosti. Druhá strana sporu svoj postoj zverejnila 27. 8. v časopise Venkov, ktorý mal teritoriálne väčší dosah. Župan J. Rumann musel požiadať generála Hennocquea o zrozumiteľné vysvetlenie slov o potrestaní vinníkov, ktoré predniesol v župnom dome a zároveň zdôvodniť svoj postup Ministerstvu s plnou mocou pre správu Slovenska. Na horúcej domácej pôde musel pred súdom obhajovať situáciu tak, aby sa celá vec vyšetrila s čo najmenším dopadom na obvinených a ich rodiny. Generál Hennocque. zaslal českým úradníkom 15. 9. prostredníctvom župného úradu vysvetlenie svojich slov a priamo signatárom petície adresoval 17. 10. listom odpoveď. Napísal ju pre istotu v českej aj francúzskej verzii. V nej uviedol: „… Jak jsem Vám řekl i napsal, jest moje podpora zabezpečená VŠEM, obzvláště pak ČECHOSLOVÁKŮM … Co do Vaší účasti na zničení pomníku jsem udiven, že někdo z Vás mohl se domnívati, že mi mohlo přijíti na mysl, že jste se toho účastnili. Mluvil jsem pouze o ONĚCH, kteří přispěli k tomuto zničení. …nepřišel jsem k Vám abych dělal politiku …jsem však šťasten, že jsem mohl být užitečným.“ Keďže jeho pôsobenie končilo, poprial signatárom petície aj naďalej toľko šťastia a pokoja …kolik jste jej měli do nynějšího dne. Skupina českých sokolov bola vypočúvaná, no krátko po incidente bola z Levoče odvelená a či boli priami aktéri potrestaní, archívne záznamy mlčia.

Konanie maďarských obyvateľov mesta Ján Rumann obhajoval a vysvetľoval vo svojej svedeckej výpovedi pred vyšetrujúcim sudcom Dr. Wildom z 30. novembra 1919 slovami: „Vysvětliti pobouření to by (bylo možné) také zejména tím, že Maďaři při své politické jednostranné výchově, která nic neuznávala než Uhry, v nich všechno viděla, byly svědky po 8 měsíců toho, kterak se jejich sny politické bortí, proto pri prvém poněkud nesprávném činu českých sokolú toto rozhorčení propuklo.

Polícia zaistila 47 Levočanov, ktorí sa ocitli pred župným súdom (sedriou) a čelili obvineniu z trestného činu „burenia podľa § 172 /II. ods.[29]Vyšetrovanie jednotlivých účastníkov, ktoré bolo rozdelené do troch skupín, Martin Hritz a spol., Géza Klein a spol., Ján Rejovský a spol., pokračovalo celú jeseň a bolo veľmi dôsledné. Všetkým obvineným účastníkom udalostí boli pri vyšetrovaní položené rovnaké otázky sudcov a to podľa skupiny, do ktorej boli zaradení. Najpočetnejšiu skupinu tvorili účastníci protestu pred zhodeným pomníkom. Obvinení mali odpovedať na otázky, či spievali maďarskú hymnu, či prevolávali na slávu Maďarska a preč s Čechmi. Ak obvinení pracovali na župnom úrade, navyše sa ich pýtali, či sa zúčastnili dvojdňového štrajku. Študenti, obvinení v skupine Klein a spol., mali odpovedať, či prikázali vyvesiť maďarskú zástavu, a účastníci schôdze zvolanej na radnicu mali vypovedať o konaní mešťanostu J. Rejovského, prípadne M. Hritza a či títo vyzývali na schôdzi k potrestaniu (obeseniu) vinníkov, myslené tým českých sokolov.

Z výpovedí možno získať nielen obraz udalostí a konanie jednotlivých aktérov, ale aj osobné údaje k osobnostiam, ktorí boli súčasťou histórie mesta. Tak napríklad vďaka jednej z výpovedí vieme, že výnimočne dobre zachované fotografie, ktoré dokumentovali priestor so zbúraným pomníkom, vyhotovil Levočan Karol Olešák, v tom čase študent umeleckej priemyselnej školy v Budapešti. Podobne sa dá na základe výpovede usúdiť, že župný lekár B. Rozsnay sa snažil pobúrené ženy zastaviť a presvedčiť, aby k pomníku nešli. Možné je skúmať morálne postoje jednotlivých obvinených. Pretože hoci nedošlo k eskalácii napätia a k obetiam na životoch, ako pri udalostiach v Košiciach, levočský prípad búrania pomníka sa stal v čase trvajúceho stanného práva na území Slovenska a mohol mať pre vyšetrovaných veľmi neblahé následky. Toho si bol vedomý najmä župan J. Rumann, ktorý mal nemalú zásluhu na naozaj rozumnom a v podstate priaznivom urovnaní celej záležitosti, hoci protagonisti jednej a druhej zainteresovanej strany mu túto snahu neuľahčovali. Prípad levočského pomníka ukončila všeobecná amnestia prezidenta republiky T. G. Masaryka v januári 1920.

O desať rokov neskôr 5. 9. 1930 Levoču navštívil prezident osloboditeľ T. G. Masaryk v prítomnosti predsedu vlády Františka Udržala, ministra národnej obrany Karla Viškovského, maršála Francheta dˊEsperey, generála Josefa Šnejdárka a viceprezidenta pre Slovensko Jozefa Országha.[30] Pred radnicou ho vítali davy obyvateľov a uvítaciu reč mal mešťanosta Viktor Ujfalussy, mimochodom jeden z obvinených účastníkov celej pomníkovej akcie. Ak si prezident všimol pomník pred župným domom, potom na  podstavci, ktorý jediný zostal na svojom mieste, mohol vidieť floristickú dekoráciu v kamennej váze, ktorá medzi Levočanmi dostala názov husitský kalich.[31]

Dnes na pôvodnom podstavci stojí iný symbol revolúcie z rokov 1848/1849 – postava Ľudovíta Štúra. Tak ako pomník honvéda stál na mieste, na ktorom stáť nemal, od roku 1949 na starom pôvodnom piedestáli stojí národný buditeľ, ktorý v Levoči nebol. Pôsobili tu však jeho priatelia a stúpenci, ktorí roku 1843 na protest proti odvolaniu Ľ. Štúra z Katedry reči a literatúry českoslovanskej na evanjelickom lýceu v Bratislave prišli do Levoče študovať na evanjelické lýceum. V marcových dňoch 1849 sa na námestí pred župným domom s plamennou rečou k slovenskému národu prihovoril ako slovenský dobrovoľník Jozef Miloslav Hurban.[32] Preto v roku 100. výročia revolúcie 1848/1849 z iniciatívy Miestnej osvetovej besedy (najmä jej odboru Matice slovenskej) bola na podstavec pomníka postavená socha inej osobnosti národno-obrodeneckého hnutia meruôsmych rokov, socha slovenského buditeľa Ľudovíta Štúra. Jej autorom bol sochár František Gibala[33] a odhalená bola počas osláv 29. 10. 1949.[34]

Pomník Ľudovíta Štúra v Levoči. SNM-Spišské múzeum v Levoči (foto: SNM-SML, Martin Rosenberger)

*Podtitul príspevku je inšpirovaný názvom štúdie Ľubomíra Liptáka Rošády na piedestáloch z roku 1998.

[1]Mariánsky stĺp strhol dav ľudí, ktorí sa vracali zo zhromaždenia na Bielej Hore. Iniciátorom celej akcie bol pražský bohém Franta Sauer, ktorý o tom neskôr napísal a vydal knihu – SAUER 1923. Dodnes nie je jasné, či strhnutie tejto sochy, ktorá bola na Staromestskom námestí vztýčená na pamiatku hrdinskej obrany Prahy proti švédskym vojskám roku 1648, bol akt spontánny alebo organizovaný. Mariánsky stĺp v Prahe s Habsburgovcami spájalo to, že na jeho vznik prispel a na jeho posvätení  sa roku 1652 zúčastnil cisár Ferdinand III. a jeho syn Ferdinanda IV. Podrobná bibliografia viď

https://cs.wikipedia.org/wiki/Mari%C3%A1nsk%C3%BD_sloup_(Starom%C4%9Bstsk%C3%A9_n%C3%A1m%C4%9Bst%C3%AD). Ďaleko väčší ohlas a dopad na politické dianie mali udalosti spojené s odstránením pomníka iného člena Habsburského domu – cisára Jozefa II. v česko-nemeckom pohraničí, v Teplicích roku 1920. Bližšie KLIMEK 2000, s. 213 – 217.

[2] Ľubomír Lipták hovorí o troch vlnách búrania pomníkov na území Slovenska. Prvá sprevádzala príchod novej moci do mesta, druhá bola spojená s tlakom maďarských vojsk Bélu Kuna (jar a leto 1919), tretia bola spojená s pokusom o návrat cisára Karola VI. na uhorský trón (1921). LIPTÁK 1999, s. 319 – 320; Búranie pomníkov na území Slovenska a Sedmohradska (dnes Rumunska) podrobne mapoval už v priebehu 20. rokov 20. storočia poradca maďarského ministerstva školstva a člen Národnej komisie pre pamiatky Ferenc Olay (1887 – 1936). OLAY 1930, s. 227 – 314. O pomníku honvéda v Levoči s. 250 – 254.

[3] Významné uhorské sviatky – sviatok slobody 15. marca a sviatok sv. Štefana 20. augusta v Československu vystriedali oslavy spojené so sviatkom narodenia prvého prezidenta T. G. Masaryka pripomínanom každoročne  7. marca a sviatok vzniku Československa slávený 28. októbra.

[4] OLEJNÍK 2011, s. 86. 

[5] Pohorie Branisko bolo a je dôležitým strategickým bodom medzi Spišom a Šarišom. Od 16. storočia tade viedla poštová cesta z Viedne do Košíc, neskôr aj riadna cestná komunikácia. O vrchol pohoria označovaný aj „Chválabohu“ sa viedli viaceré bitky. Jedna z nich sa odohrala 5. 2. 1949 medzi cisárskym vojskom a maďarskými povstalcami, pre ktorých bola táto bitka víťazná, preto tu mal stáť pomník honvéda.

[6] LIPTÁK 1999, s. 313.

[7] V Levoči pôsobil Riedl ešte pod menom Mansuet Riedl. MESZÁROS 2008, s. 53, 217.

[8] Kvôli účasti v revolúcii bol považovaný za radikála a pre pôsobenie na lýceu bol považovaný za pansláva. HERUCOVÁ 2007, s. 157.

[9] HERUCOVÁ 2003, s. 49.

[10] CHALUPECKÝ 1975, s. 179.

[11] Faragó sa pravdepodobne zaujímal aj o vytvorenie pomníka Lajosa Kossutha pre zatiaľ nezistené mesto. Model tohto pomníka sa nachádza v zbierke SNM-SML, evid. č. SM-40/a. Archivár a historik Kálmán Demkó (1852 – 1918) sa zmienil, že v archíve magistrátu mesta Levoča videl veľkú kresbu Faragóovho návrhu pomníka Istvána Széchenyiho, o ktorý sa uchádzal roku 1866. Neuviedol však fond, v ktorom je kresba uložená a ani mesto, pre ktoré mal byť Széchenyiho pomník vytvorený. Farkasfalvi 1907, s. 300 – 304. Dostupné online www.mke.hu/lyka/06/300-304-farago.htm  (cit. 28. 11. 2018).

[12] PETROVÁ-PLESKOTOVÁ 1966, s. 59, 79

[13]Ladislav Csáky v Prakovciach nechal postaviť kostol, ktorý bol zasvätený na Spiši veľmi netradičnej patrónke sv. Ľudmile. Bola to však patrónka jeho matky Ľudmily, rod. Lažanskej z Bukova. HERUCOVÁ 2015, s. 89 – 92, 226 – 227; O L. Csákym viac  napr. HOMZA – SROKA 2016, s. 1011;

[14] Zipser Anzeiger roč. XIX, 1871, č. 7, 9, 11; CHALUPECKÝ 1975, s. 42 – 43.

[15] Román Álmodó ifjuság vyšiel v Budapešti v roku 1946. B. Balász, pôvodným menom Herbert Bauer, bol synom stredoškolského profesora Simona Bauera (1851 – 1897), ktorý pôsobil na levočskom gymnáziu posledných sedem rokov života. Mladý Béla sa z rodného Szegedu do Levoče presťahoval s rodičmi ako šesťročný roku v roku 1890.

[16] BALÁSZ 1949, s. 104 – 107, popisuje zápalisté reči i vtipy mladých študentov pri oslavách nie nepodobným všetkým tým, ktoré viedli mnohé ďalšie generácie študentov na povinných manifestáciách rôznych politických režimov, ktoré levočským námestím prešli.

[17] CIPSZER 1913, s. 15.       

[18] Pomník znázorňoval dve postavy – kuruca a honvéda, symboly zápasu Maďarov za slobodu. Autorom pomníka boli sochári Ján Horvay (1874 –1944), celým menom Jan Károly, pôvodne Hoppl, a Ödön Szamovolszky (1878 – 1914). O inštalácii sochy a slávnosti odhalenia podrobne Vásarnapi Ujság roč. 56, 1906, č. 15 (tu s. 236 – 237), č. 37 (tu s. 600 – 601). Za sprostredkovanie informácií o pomníku honvéda a kuruca v Košiciach ďakujem Vojtechovi Kárpátymu a Róbertovi Pollákovi z Košíc.

[19] MEDVECKÝ 1931, s. 267 – 271; JARINKOVIČ – KÁRPÁTY – DULOVIČ 2018, s. 111 – 112. Zložitej situácii v Košiciach a búraniu pomníka bola venovaná výstava A kassai Honvéd szobor története, ktorú pripravil historik György Halász a spolu s Örs Oroszom otvorili vo výstavných priestoroch občianskeho združenia Rovás v Košiciach v júni 2019. Súčasťou výstavy bola prezentácia nedávno nájdenej nápisovej tabule z pomníka. Dostupné na https://ma7.sk/tajaink/ertekmentes-a-kassai-honved-szobor-tortenete (19. 8. 2019).

[20] FURMANIK 2016[c], s. 182 – 184; FURMANIK 2018, s. 160 – 164.

[21] FURMANIK 2013. Levoča 2013, s. tu s.174.

[22] ZVĚŘINA 1926, s. 58. Autor románu patril ku skupine českých úradníkov, ktorá prišla do Levoče krátko po vzniku nového štátu a bol blízkym spolupracovníkom župana J. Rumanna.

[23] Z protokolu výpovede sokolov spísanej 12. 8. 1919. ŠAPO-SpA, fond Spišská župa, Županský úrad (1919 – 1922), šk. 2805, signatúra 672/1919prez.

[24] Po doznení nepokojov boli časti sochy umiestnené v chodbe župného domu. Dve z nich sa dnes nachádzajú v zbierke SNM-Spišského múzea v Levoči (kat. 21).

[25] JUDr. Móric Fritz bol preto vypočúvaný samostatne, podobne samostatnú skupinu vyčlenil vyšetrujúci sudca aj pri mešťanostovi J. Rejovskom. K pôsobeniu M. Fritza v Levoči viac SULAČEK 1997 – 1998, s. 149, 153; SULAČEK 2009, s. 134, 141 – 143.

[26] Českým vyšetrujúcim sudcom spočiatku nebolo jasné, či bola spievaná štátna hymna, alebo znel Vörösmártyho hymnus Szózat, považovaný za druhú maďarskú hymnu. Preto bol v levočskej meštianskej škole zaobstaraný úradný preklad tohto textu.

[27] O B. Rosznayovi, pôvodným menom Rosenzweig viac SULAČEK 1997 – 1998, s. 147 – 148; SULAČEK 2003, s. 125 – 148; SULAČEK 2009, s. 136 – 137.

[28] Správa J. Rumanna Ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska zo 16. 8. 1919. ŠAPO-SpA, fond Spišská župa, Županský úrad (1919 – 1922), šk. 2805, signatúra 672/1919prez. Táto fáma mala reálny základ v chýroch o antináboženských postojoch a obrazoboreckých činoch českého vojska a úradníkov.

[29] ŠAPO-Spišský archív v Levoči, Krajský súd v Levoči (1872 – 1949) trestné, i. č. 875, šk. 457, signatúra B618/1919.

[30] O návšteve Spiša podrobnejšie napr. http://www.nostalgicketatry.sk/historia/tatranska-lomnica/155-tgm-v-tatranskej-lomnici.html.

[31] Husitský kalich – travertínová nádoba – dnes nenápadne zdobí zelené priestranstvo na námestí pred radnicou.

[32] CHALUPECKÝ 1975, s. 22; MACHO – KODAJOVÁ 2015.

[33] ÁBELOVSKÝ – BAJCÚROVÁ 1997, s. 610 – 611; BUDSKÁ 1977.

[34] Kronika mesta Levoče 1. zväzok, s. 112, 118, 132. Mestský úrad Levoča.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *