V pohnutých časoch Bela IV. sídlil na Spišskom hrade kráľov brat, spišský vojvoda Koloman. Vtedy, roku 1241 prerazili Ruskú bránu v Karpatoch tatárske hordy. Ničivou silou vpadli do kráľovstva zanechávajúc za sebou len spálenisko a polia posiate mŕtvolami. Koloman sa ihneď vybral na pomoc svojmu kráľovskému bratovi Belovi a Spiš spolu s hradom zveril do rúk svojich oddaných: špánovi Spiša Arnoldovi a jeho synovi Mikulášovi.
Nadišiel deň skazy. Už z diaľky bolo vidieť stĺpy dymu dvíhajúce sa do výšok z vypálených osád popri rieke Hornád. Lenže skôr ako stihli doraziť Tatári k hradu, docválal na vyčerpanom koni posol spišského vojvodu Kolomana – vojvoda je smrteľne ranený a kráľ pred Tatármi uteká v kruhu svojich verných až do Dalmácie k moru – kráľovské vojsko bolo na rieke Slaná do posledného muža rozprášené – krajina bola vydaná napospas tatárskemu plieneniu.
Jeden z popredných tatárskych veliteľov, chán Šejban, so svojim vojskom rozložil svoje táborisko pri Hornáde, v spišskej zemi. Namyslený chán, mysliac si, že pokorí múry Spišského hradu jedným razom, poslal celé vojsko do útoku a on so svojou prekrásnou dcérou Šad pozoroval počínanie svojich vojakov z pohodlia náprotivného kopca Dreveník. Lenže také ľahké to nebolo. Hradná posádka na čele so špánom Arnoldom a jeho synom Mikulášom vynikajúco hrad bránili. Keď už druhý deň trval nápor Tatárov, rozhodli sa na hrade, že nepriateľa napadnú od chrbta a tak Mikuláš s malým oddielom vyrazili z hradu ako strely, za nimi rýchlo zabuchli bránu a prenasledovaní tatárskym oddielom zmizli v hustých horách pohoria Branisko.
Nazlostený chán Šejban, keďže dobýjanie hradu neprebiehalo podľa jeho predstáv, dal v podvečer znamenie na ústup a Tatári sa stiahli na noc do táboriska. Lenže chánova krásna dcéra Šad, ktorá jazdila na koni a strieľala z luku lepšie ako ktorýkoľvek chánov bojovník, napriek zákazu otca vyrazila na koni do lesa. Oddychujúc na čistinke a napájajúc koňa, z lesa sa vyrútili jazdci. Šad len čo ich zbadala, nevediac ako, padla na zem. Prebudiac sa po omráčení, ležala v prepychovej komnate Spišského hradu. To ju v lesoch Braniska špánov syn Mikuláš a jeho oddiel vyrušil a na Spišský hrad tajnými dverami v hradbách uniesol.
Na tretí deň, keď tatárske vojsko znovu dorazilo pod hradné múry, špán Arnold postavil na hradby Šad, držiac ju dýkou pod krkom. Keď ju otec, chán Šejban, zbadal na hradbách, hneď vedel, čo to znamená – poslal na hrad vyjednávača. Podmienky Spišiakov boli jasné: aby Šejban odtiahol so všetkými Tatármi zo Spiša, pod hradom nechal len malý oddiel a keď už budú na desať dní cesty odtiaľto, prepustia krásnu Šad tomuto malému oddielu pod hradom a tak sa môže vrátiť k otcovi. A aby mali Tatári záruku, že sa tak skutočne stane, ponúkol sa Mikuláš, že pôjde s Tatármi ako rukojemník. I tak bolo.
Lenže osud si s ľudskými životmi pohráva. Od toho únosu v lese Mikuláš nemohol spustiť oči z krásnej tatárskej princeznej Šad. Ani on nebol Šad ľahostajný. Zahľadeli sa do seba. Hoci obaja boli z odlišných svetov, ich láska bola silnejšia…
Na desiaty deň Šad z hradu prepustili a s malým tatárskym oddielom sa vrátila k natešenému otcovi Šejbanovi. I Tatári prepustili Mikuláša tak, ako sľúbili. Prepustený Mikuláš však neodcválal na Spišský hrad, lež večer si počkal v lese na dohodnutom mieste na krásnu Tatárku a na Spiš sa vrátili spolu.
Zakrátko zvonili všetky zvony Spiša. Chýry o veľkej udalosti sa dostali až za hranice Uhorska: špán Spiša žení svojho syna Mikuláša a za nevestu mu ide dcéra tatárskeho chána, princezná Šad. Dlhý vyzdobený sprievod kočiarov so svadobčanmi sa vracal na hrad zo slávnostného obradu v neďalekom prepoštstve. V čele ťahal štvorzáprah bielych koní kočiar, v ktorom sedel mocný špán Spiša, jeho syn a nevesta, prekrásne vyobliekaní v honosných svadobných rúchach, opojení veľkou láskou. Vtom povetrím zasvišťal šíp a zabodol sa Šad priamo do srdca – to je svadobný dar od tvojho otca, mocného chána Šejbana – zakričal tatársky jazdec stratiac sa v hustých lesoch…
Šad ťažko vydýchla a mŕtva padla Mikulášovi do náručia. Ten zronený žiaľom vykríkol, až sa jeho hlas rozniesol do šírav týchto slávnych krajov… Pochoval ju v jej tatárskom odeve na mieste, kde sa prvýkrát stretli – na čistinke v neďalekých horách Braniska…