Noc múzeí a galérií. Online.

V sobotu 14. novembra sme v múzeu pre Vás všetkých. Podujatie Noc múzeí a galérií 2020 sa uskutoční bez nášho osobného stretnutia. My sme však pre Vás v tento deň pripravili zábavný kvíz pre Vás a Vaše rodiny naprieč všetkým generáciám. Kvíz prebehne na našej facebookovej stránke. Sledujte nás. #SNM-Spišské múzeum v Levoči

Barokové zázraky

Niektoré z nevysvetliteľných udalostí, ktoré sa odohrali v 17. storočí na Spiši

Vladimír Olejník / Mária Novotná

Úvod

V Uhorsku, no nielen tam, bolo 17. storočie turbulentným obdobím, plným náboženských rozporov, vojnových šarvátok, morových nákaz a ďalších pohrôm. Tie trápili nielen obyčajných ľudí, ale aj šľachticov, laikov aj duchovenstvo, mužov aj ženy, všetky vekové kategórie. Išlo o obdobie, keď bola ľudská psychika vypätá po celé generácie. Bezbrehé porušovanie ľudských i Božích zákonov bez akéhokoľvek pocitu viny či strachu z odplaty viedlo zákonite k očakávaniu konca sveta. Celkom prirodzene vznikala u ľudí potreba, túžba po hmatateľnejších dôkazoch o tom, že človek v tejto mizérii nie je sám. Ľudia očakávali Boží zásah, či už v negatívnom prejave posledného súdu alebo v pozitívnom prejave zázraku. V Uhorsku bolo 17. storočie aj obdobím intenzívneho zápolenia dvoch kresťanských náboženských smerov – katolicizmu a protestantizmu. V súperení o veriacich a pri ponúkaní odpovedí na najzákladnejšie otázky ľudskej existencie a posledných vecí človeka, samozrejme, jedna i druhá strana poukazovala na nadprirodzené úkazy, ktoré mali jej tvrdenia podložiť.

Zázraky, či mimoriadne udalosti, sprevádzajú dejiny kresťanskej Európy, Uhorsko nevynímajúc. Aj historická Spišská stolica bola svedkom mnohých udalostí tohto typu. Každá obec, mesto, či mestečko, by vo svojich dejinách iste našlo aspoň jeden zázrak, ktorý sa odohral. Predložená štúdia nemá ambíciu zmapovať všetky záhadné a nevysvetliteľné udalosti, ktoré sa v danom období udiali na Spiši, to by bola príliš široká téma, a tak sa zameria len na zmienky o nadprirodzených udalostiach spojených s pôsobením Spoločnosti Ježišovej. Prezentoval som ich na prednáške Barokové zázraky na Spiši 23. januára 2014 v historickej radnici v Levoči v rámci cyklu Pohľady do minulosti. Prednáška tematicky nadviazala na vtedy prebiehajúcu výstavu SNM-Spišského múzea v Levoči a Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Spišské Podhradie s názvom Počiatky jezuitov na Spiši. Ján Voško – z reštaurátorskej tvorby.[1] V rámci výstavy som mal popri autorskému sprevádzaniu aj kratšiu prednášku Obraz sv. Františka Xaverského a zázraky v Potami, ktorá mala k téme zázrakov veľmi blízko.

V písomných záznamoch, ktoré jednotliví členovia jezuitskej rehole viedli, predovšetkým v diáriách a kronikách, sa možno stretnúť so zmienkami o výnimočných a nadprirodzených javoch, ktoré boli súčasťou kultúry raného baroka a patrili k účinným „zbraniam“ jezuitskej spirituality. Mali zjavne značný ohlas, ako vidno napríklad na zázračnej soche Madony v Spišských Tomášovciach, hoci už patria k málo známym častiam histórie Spiša.

Zázraky vo všeobecnosti

Termín zázrak sa v slovenčine dá etymologicky vysvetliť ako niečo, čoho príčina sa deje „za ľudským zrakom“, mimo jeho vnímania. Latinský ekvivalent miraculum označuje objekt údivu (z miror, mirari = diviť sa, čudovať sa). Zázrak sa v zjednodušenom filozofickom koncepte dá charakterizovať ako udalosť, ktorá sa nedá vysvetliť prírodnými zákonmi. Správa o zázraku vyvoláva údiv, keďže je svedectvom o tom, že opisovaná udalosť sa odohrala vďaka niečomu, čo presahuje ľudskú skúsenosť a prirodzené príčiny.[2]

Teologický výklad zázraku ide o čosi ďalej. Poníma ho ako „udalosť, ktorá sa odohrala spôsobom nezvyčajným, alebo odlišným od bežného konceptu, a to pôsobením Boha, alebo iného inteligentného prostredníka, ktorý presahuje človeka. Táto udalosť nie je samovoľná, ani samoúčelná, ale má poslúžiť ako dôkaz nejakej doktríny, alebo ako svedectvo o autorite nejakej osoby – v tomto prípade Boha, alebo iného inteligentného činiteľa.[3]

Akýkoľvek diskurz o správach o zázrakoch sa na začiatku sústreďuje na otázku dôveryhodnosti záznamov.[4] Dôveryhodnosť svedectva o zázraku je totiž sama osebe špeciálnou otázkou. V súčasnosti v procese cirkevného uznania zázraku v katolíckej cirkvi túto otázku skúma nielen teológia, ale aj ďalšie vedecké disciplíny, predovšetkým medicína. Cirkevné uznanie zázraku je dlhodobý proces, ktorého rozsah a trvanie môže niekedy – vzhľadom k netrpezlivosti propagátorov údajného zázraku – viesť k vytváraniu rôznych samozvaných ľudových kultov a neoficiálnych pútnických miest. Moderná cirkev však vo svojej zodpovednosti voči čistote Kristovho učenia a v súvislosti s historickou skúsenosťou postupuje v týchto otázkach nanajvýš opatrne. V súčasnej teológii katolíckej cirkvi sa za zázraky berú len mimoprirodzené uzdravenia. Za zázrak sa, na rozdiel od 17. storočia, dnes už nepovažuje morálne obrátenie, konfesijná konverzia, ani záchrana od majetkovej ujmy. V súčasnosti sa zázraky skúmajú predovšetkým v súvislosti s procesom beatifikácie či kanonizácie – teda vyhlásenia za blahoslaveného či svätého. To zároveň vysvetľuje situáciu vnímania zázrakov katolíckou cirkvou v súčasnosti. Zázraky sa dajú z hľadiska „pôvodcu“, či ešte lepšie „sprostredkovateľa“ zázraku, rozdeliť do dvoch veľkých skupín.

Do prvej skupiny patria zázraky a mimoprirodzené udalosti spojené so životom a po smrti s kultom veriaceho človeka, ktorý zomrel v povesti svätosti. Tieto nadprirodzené udalosti a zázraky sa skúmajú v rámci procesu beatifikácie a neskôr kanonizácie po smrti daného človeka. Terminologicky sa takáto osoba počas procesu blahorečenia nazýva Boží sluha (servus Dei). Už s jeho životom sa môžu spájať najrozličnejšie zvláštne udalosti charakteru chariziem, napríklad dar prorokovania, dar jazykov, dar rozlišovania duchov a podobne, charakteru mystického, ako napríklad mystické videnia a telesného charakteru, napríklad bilokácia (svedkovia dokázateľne potvrdili prítomnosť božieho sluhu na dvoch rozličných miestach súčasne), stigmy (rany na rukách a nohách, niekedy aj na hlave a na boku, ktoré vznikajú samovoľne a pripomínajú Kristove rany, spôsobené umučením), levitácia (vznášanie sa), potenie sa krvou, dlhoročné neprijímanie potravy (mimo Eucharistie), vydávanie svetla či vône z tela a iné nadprirodzené prejavy, ktorými sa vyznačuje celá skupina svätcov, označovaná predovšetkým vo východnej kresťanskej spiritualite ako divotvorcovia. Po smrti osoby s povesťou svätosti sa v rámci procesu beatifikácie – ak taký vznikne – skúmajú okrem morálneho života, viery či prípadného martýria aj zázraky, ktoré sa podľa svedkov mali stať na príhovor vyšetrovaného Božieho sluhu. Katolícka cirkev práve v týchto prípadoch prikladá vyšetrovaniu veľkú váhu a na pomoc si berie ďalšie vedné odbory, predovšetkým medicínu. Proces vyšetrovania zázrakov sa síce spája s procesom beatifikácie, no platia preň ďalšie osobitné právne úpravy.[5]

Do druhej skupiny patria zázraky spojené s konkrétnymi miestami a kultom konkrétneho svätca. Typickým – a najhojnejším – príkladom sú mariánske pútnické miesta, napríklad Lurdy, kde sa zázračné uzdravenia vyskytujú aj v súčasnosti. A napriek tomu, že v tomto prípade už nejde o dokazovanie svätosti sprostredkovateľa zázraku, ktorým je v prevažnej väčšine Panna Mária, vyšetrovanie týchto zázrakov je založené na tých istých princípoch ako v prípade beatifikácie, či kanonizácie.[6]

V súvislosti s druhou skupinou logicky nastupuje otázka ďalšej, tretej skupiny nadprirodzených prejavov, ktorými sú zjavenia. Zjavenie – revelácia (z lat. revelare = „odhaliť závoj“), či apokalypsa (z gr. ἀποκάλυψις = apokalypsis = „odhalenie“) je z teologického hľadiska Božie odhalenie skrytej pravdy. Rozlišujeme prirodzené zjavenie (Boha spoznávame na základe súvislostí sveta, ktorý nás obklopuje) a nadprirodzené zjavenie. Toto nadprirodzené zjavenie nevylučuje prirodzené, práve naopak, opiera sa oň tak, že ho zdokonaľuje. Ak Boh prehovorí bez sprostredkovateľa, alebo je sprostredkovateľom anjel, hovoríme o revelácii bezprostrednej (napr. Biblia – Starý zákon, Mojžiš v rozhovore s Bohom v horiacom kríku, Ex 3, 4 – 4, 17; Nový zákon, zvestovanie Zachariášovi o narodení Jána Krstiteľa archanjelom Gabrielom, Lk 1, 11 – 20). Ak je sprostredkovateľom človek, ide o sprostredkovanú reveláciu (v Biblii napríklad starozákonní proroci, či Jánova Apokalypsa, neskôr v postbiblických časoch a aj v súčasnosti zjavenia Panny Márie či iných svätcov a podobne). Nadprirodzené Božie zjavenie môže pôsobiť slovami, obrazmi, či znakmi. Vtedy hovoríme o vonkajšom zjavení. Naopak, vnútorné zjavenie môže ovplyvňovať vnútorné schopnosti človeka – môže sa týkať rozumu, alebo napríklad aj obrazotvornosti. Posledné delenie, ktoré treba spomenúť, je podľa všetkého z hľadiska morálky a vierouky najdôležitejšie. Nadprirodzené Božie zjavenie totiž delíme na verejné, určené všetkým ľuďom a záväzné pre všetkých. Sem patrí predovšetkým život, smrť, zmŕtvychvstanie a učenie Ježiša Krista. Verejné zjavenie sa podľa učenia katolíckej cirkvi skončilo smrťou posledného z apoštolov. Na druhej strane sú súkromné Božie zjavenia, ktoré zaväzujú len danú osobu, ktorej boli dané (napr. zjavenie sv. Margite Alacoque o úcte Božského srdca).[7] V praxi to pre praktizujúceho katolíka znamená, že je hriechom neuznávať Kristovo učenie, či jeho časť, pretože ono je záväzné pre všetkých ľudí na svete, ktorí o ňom vedia. Nie je však hriechom nenavštíviť Lurdy, či nemodliť sa pravidelne litánie k Božskému srdcu Ježiša Krista, ako to spomínaná sv. Mária Alacoque odporúčala. O Božom zjavení sa pre katolíkov záväzne vyjadruje vieroučná konštitúcia Dei verbum, ktorú 1965 vydal II. vatikánsky koncil.

Téma vyšetrovania zázrakov v súčasnej praxi katolíckej cirkvi však nie je predmetom tejto štúdie. Malou odbočkou som len chcel poukázať na skutočnosť, že naše dnešné posudzovanie hodnovernosti historických správ o zázrakoch je v tomto ponímaní markantne hendikepované. Dnes už nemáme možnosť preskúmať zdravotný, psychický, psychosomatický alebo nejaký iný stav človeka, svedka či objekt údajného zázraku, ktorý sa udial v 17. storočí. V tomto ohľade nám neostáva nič iné, len sa oprieť o matku všetkých vied – filozofiu. Jeden z dedukatívnych argumentov na dokazovanie pravosti zázraku, či skôr dôveryhodnosti svedectva o zázraku, vyvodil 1859 anglikánsky kňaz a filozof William Paley: „Všetky zázraky, dosvedčené osobami, ktoré tvrdia, že boli ich svedkami a ktoré žili svoje životy v trápeniach, nebezpečenstve a v utrpeniach prežitých za svoje tvrdenia a ktoré v dôsledku svojej viery zmenili pravidlá svojho správania sa, sú hodné dôvery.“[8]Na základe toho je jasné, že dôveryhodnosť svedka zázraku je priamo úmerná jeho odolnosti voči nedôvere okolia, ktorá môže kvôli svedectvu o zázraku vyústiť až do odsudzovania a perzekúcie. Svedectvo podložené dokázateľnou odolnosťou voči takýmto vonkajším vplyvom musíme považovať za hodnoverné.

Výskum dôveryhodnosti konkrétneho zázraku a najmä dôveryhodnosti správy o ňom skôr či neskôr vedie k otázke konceptu konkrétneho javu. Pritom musí nutne platiť, že aby sa dal zázrak posúdiť ako mimoprirodzená, či nadprirodzená udalosť, tento koncept musí byť založený racionálne.[9] Jednoducho povedané, aby sme vedeli pomenovať nadprirodzeno, musíme definovať prirodzeno; aby sme vedeli poukázať na zázrak, musíme najskôr vedieť, čo zázrakom nie je. Na základe takto špecifikovaného racionálneho konceptu možno rozdeliť chápanie zázrakov do dvoch hlavných skupín.

Prvá skupina autorov chápe zázraky ako javy, ktoré, ako charakterizoval sv. Tomáš Akvinský, „prevyšujú produktívnu silu prírody“.[10] Termín „príroda“ je tu myslený dostatočne široko na to, aby sme v ňom mohli chápať seba, prípadne akékoľvek iné stvorenie, ktoré je nám podobné. Charakteristika sv. Tomáša Akvinského sa tu dá rozviesť tak, že zázrak je udalosťou, ktorá je spôsobená činiteľom, neviazaným prírodnými zákonmi.[11]

Druhá skupina filozofov chápe zázraky ako udalosti, ktoré podľa empirického filozofa Davida Huma „porušujú prírodné zákony“. Už vzhľadom na obdobie polovice 18. storočia, keď Hume svoju charakteristiku publikoval, je dnes jasné, že jeho úvahy boli postupom času čoraz viac brané ako prekonané. Poznanie prírodných zákonov totiž ani dnes nemôžeme považovať za úplné. Okrem toho, filozofické názory na prírodu, prirodzenosť a na existenciu prírodných zákonov sa v dejinách myslenia rôznili. V mnohých prípadoch posudzovania zázrakov je navyše ťažké jednoznačne usúdiť, ktoré z poznaných prírodných zákonov vlastne daný zázrak porušuje.[12]

Zázrak v biblickom chápaní však nie je „divom“, nevysvetliteľným na základe prírodných zákonov. Je skôr znamením, aktom Božej moci, Božím posolstvom, adresovaným ľuďom.[13] Podľa inej definície je dokonca v Biblii zázrakom všetko, čo nejakým spôsobom odkazuje na Boha, ukazuje k nemu a dáva okúsiť jeho bezprostrednú blízkosť, čiže nesie v  sebe rys nápadnosti, mimoriadnosti, neočakávanosti a naliehavosti. Zázrakom teda v tomto zmysle môže byť aj niečo, čo sa síce dá vysvetliť prirodzeným spôsobom, no v danej situácii táto udalosť veriaceho človeka upozorňuje na bezprostrednú blízkosť a konanie Boha (napr. Mojžišov horiaci krík, Ex 3, 2-4).[14] Takéto chápanie zázraku je dôležité v súvislosti s interpretáciou neskorších, postevanjeliových zázrakov v stredoveku, novoveku, až do súčasnosti. Zázrak „nevisí vo vzduchu“, nekoná sa sám pre seba, samovoľne a hlavne bezdôvodne. Je určený ako svedectvo, odkaz veriacim. Pri takomto odkaze potom nejde ani tak o porušenie či prekročenie prírodných zákonov, ako skôr o obsah posolstva a dôležitosť toho, kto ho oznamuje.

Biblia veriacim radí, aby sa nenechali zázrakmi oslniť a nedbali len na ich vonkajší aspekt. Starý zákon dokonca priamo ignoruje príčinnosť zázrakov a všetko neprirodzené dianie prisudzuje Bohu bez ohľadu na to, či je alebo nie je v súlade s prírodnými zákonmi. Novozákonné – predovšetkým evanjeliové – správy o zázrakoch Ježiša Krista sú opisované triezvejšie. Tu platí, že zázraky, ktoré Kristus (a po jeho nanebovstúpení aj apoštoli) vykonal, sú predovšetkým znameniami. Vyjadrujú posolstvo, sprevádzajú Kristovo slovo a potvrdzujú ho. Zázraky sú tu konkrétnym spôsobom vyjadrenia a zvestovania dobrej zvesti – Evanjelia – všetkým ľuďom. Zázraky Krista sú potvrdením naplnenia mesiášskej nádeje.[15]

Správy o zázrakoch Bibliou nekončia. Práve naopak. Staroveká a ranostredoveká kresťanská patristická spisba, stredoveké legendy svätých a martyrológiá, či novoveké správy v prameňoch memoárového charakteru (kroniky, diáriá), ktoré majú viac či menej úzky vzťah s náboženským prostredím, podávajú mnoho súdobých, ale aj historických a tradičných správ o zázrakoch, ktoré sa udiali buď už priamo z Božej vôle a jeho bezprostredným zásahom, alebo na príhovor niektorého zo svätcov. Tieto správy jednak saturujú záľubu ľudí v zázrakoch a nadprirodzených veciach, no ich hlavnou úlohou je ubezpečiť recipientov – rozšírených a populárnych kázní a katechéz na tému zázrakov – o víťazstve Božej spravodlivosti nad temnými silami.[16]

V tomto ponímaní možno zázraky rozdeliť do štyroch skupín: zázraky, ktoré opisuje Starý zákon, zázraky Ježiša Krista, zázraky, ktoré konali v jeho mene apoštoli a ďalšie novozákonné postavy a neskoršie zázraky na príhovor svätých, ktoré sa odohrali v poevanjeliovom období v stredoveku, novoveku až do súčasnosti. Medzi týmito štyrmi skupinami je z teologického hľadiska rozdiel. V Starom zákone Boh konal mocné činy svojou nadprirodzenou mocou a zjavoval ich svojim služobníkom, prípadne svojich služobníkov príležitostne poveril, aby tieto zázraky sprostredkovali. V Ježišovi Kristovi sa s poslucháčmi – svedkami zázrakov – stretáva sám vtelený Boh, ktorý koná podľa svojej vôle a na základe zvrchovanej autority vo svete, ktorý mu patrí. Na základe tejto autority dokonca sledujeme na niekoľkých miestach v Novom zákone ako Kristus zázraky vykonať odmietol. Typické a výrečné je odmietnutie vykonať zázrak v prítomnosti Herodesa. (Lk 23, 8-11). Keď neskôr zázraky konali v Kristovom mene apoštoli, konali v sile vzkrieseného Pána, s ktorým mali dôverný vzťah, takže v Skutkoch apoštolských v Novom zákone pokračuje rozprávanie o rovnakých veciach, ktoré Ježiš začal pri svojej pozemskej službe konať a ktoré učil. Zázraky apoštolov sú v tomto zmysle skutočnou súčasťou ohlasovania Božieho kráľovstva a nie sú cieľom samy osebe. Tým sa novozákonné zázraky apoštolov podstatne líšia od akýchkoľvek nasledujúcich zázrakov, ktoré sa udiali od obdobia cirkevných otcov, neskôr v stredoveku a novoveku až po súčasnosť. Zázrakom, ktoré sa udiali na príhovor svätých po období apoštolov, totiž chýba bezprostredné napojenie na plné zjavenie vteleného Božieho Syna.[17] Napriek tomu neprestávajú pre svojich svedkov byť v prvom rade mimoriadnym dôkazom o zvláštnej starostlivosti Boha o tento svet.

Na základe naznačených východísk sa historické správy o rôznych nadprirodzených udalostiach a udalostiach, opisovaných ako zázraky v 17. storočí na Spiši, dajú rozdeliť do niekoľkých skupín a podskupín. Prvú skupinu tvoria zázraky spojené s konverziami a morálnymi, či doktrinálnymi otázkami. Ide predovšetkým o zázraky, alebo udalosti interpretované ako zázraky, ktoré sa udiali v súvislosti s pozitívne chápanou zmenou presvedčenia, morálky, či života daného človeka – svedka zázraku. Najviac takýchto udalostí, uvedených v štúdii, sa spája s pôsobením rehole jezuitov. Druhou skupinou sú „hagiografické“ zázraky, spojené s menami konkrétnych svätcov a zasvätení – sv. Františka Xaverského, Panny Márie, Svätého Kríža, sv. Valentína, sv. Antona Paduánskeho, sv. Anny a sv. Apolónie. Tu je síce rovnako dôležitý efekt obrátenia – či už morálneho, alebo náboženskej konverzie –, no nie vo všetkých prípadoch je zdôrazňovaný. Preferuje sa tu skôr dôraz na svätca, jeho morálne a náboženské hodnoty a význam, aby spolu so svedectvom objektu zázraku – napríklad vyliečeného človeka – aj život svätca, na ktorého príhovor sa zázrak udial, pokračoval v mysliach recipientov vo funkcii morálneho prototypu, hodného nasledovania.

Zázraky, spojené s konverziami, morálnymi, či doktrinálnymi otázkami

Prvé zo záhadných udalostí, ktorým sa budem venovať, sú spojené s osobou spišského župana Krištofa Thurza/Turza z Betlanoviec (spišský župan 1603 – 1614). Čo do konverzií, ide o skutočne pozoruhodnú postavu spišských dejín. Pôvodne narodený v protestantskej rodine konvertoval na katolicizmus v súvislosti so ženbou s katolíčkou Zuzanou Erdődyovou.[18] Že to s jeho konverziou nebolo vážne, svedčia nasledujúce udalosti. Vo februári 1613 sa mu pri lôžku zjavoval muž vysokej vážnosti, ktorý ho utvrdzoval v Lutherovej doktríne. Župan sa o týchto snoch vyznal vtedajšiemu pastorovi v Spišskom Podhradí, Štefanovi Holtzmannovi Xylanderovi. O udalostiach sa dozvedáme z kroniky Bratstva XXIV kráľovských farárov na Spiši, konkrétne z jednej jej časti, nazvanej Matricula Goltziana: „Pán župan sa vyznal, že sa pri ňom často v spánku objaví nejaký veľmi vážny muž. Prichádza k jeho lôžku zvečera alebo nad ránom a najsladšími slovami ho neustále povzbudzuje k modlitbám: k modlitbe Pána s Lutherovým výkladom, ako aj k Apoštolskému vyznaniu viery a k iným. Sám mu predrozprával a nútil ho opakovať.“[19]

Už z týchto udalostí je jasné, ako to s konfesiou Krištofa Thurza pokračovalo. Hneď 3. marca apostatoval z katolicizmu späť na protestantizmus a pri tomto akte usporiadal na Spišskom hrade veľkolepú oslavu. Ako svedčí Matricula Goltziana, aj počas tejto oslavy sa udiali záhadné udalosti: „Nemožno opomenúť vec, ktorá vzbudzuje údiv a je mysteriózna. Keď už totiž boli zhromaždení spomínaní hostia a pripravené delá, pred výstrelom diel priletela k východnému oknu pána župana (jedol totiž sám v oddelenej miestnosti) biela holubica a ako šťastné prorocké znamenie sa spustila na okno. Chvíľu tam sedela a potom odletela. Onedlho priletela znovu a vrátila sa na to isté miesto. Nevedno, či to bola tá istá, alebo boli dve. Pán župan rozkázal vec vyšetriť a dali sa do toho pastor z Podhradia a pán Andrej Berzeviczy, ktorých odvolal od slávnostného stola, aby sa nad holubicou zamysleli. Zistilo sa, že na hrade sa dlhé roky žiadne holubice nechovali a ani sa tu žiadne neobjavujú. Páni sa teda radili, či ide o jav prirodzený, alebo nadprirodzený. Na základe výšky okna a pomocou iných indícií bolo vyvodené a dokázané, že ide o vec nadprirodzenú a holubice boli buď Duchom Svätým, ktorý prišiel blahorečiť takémuto slávnostnému aktu, alebo Božími anjelmi, ktorí zo samej radosti zostúpili z neba a prišli človeku prejaviť vďaku.“[20] Je prirodzené, že udalosť so „zázračnou holubicou“ si obe stránky – tak protestantská, ako aj katolícka – vykladali po svojom. Protestanti v tom videli schválenie Thurzovej apostázy Svätým Duchom, katolíci zas varovanie, že odchodom z katolicizmu urobil zle. Krištof Thurzo sa na koniec života zapísal ako jedna z najdôležitejších postáv Spišskopodhradskej synody 1614, ktorú sám zvolal a ktorá sa stala základom pre zriadenie evanjelickej správy na Spiši a v Šariši.[21] Krištof Thurzo zomrel ako evanjelik 7. apríla 1614. Jeho manželka, katolíčka Zuzana, rod. Erdődyová, si však v roku 1622 povolala pre svoju osobnú zbožnosť na Spišský hrad jezuitov a umožnila tak až do svojej smrti r. 1633 slobodne rozvíjať ich rekatolizačnú činnosť takmer po celom hradnom domíniu.[22]

Množstvo správ o zázračných udalostiach, spojených s problematikou konverzií a s doktrinálnymi otázkami, sa vyskytuje v jezuitských kronikách a diáriách. Nachádzajú sa tu predovšetkým svedectvá o nadprirodzených vplyvoch pri konverzii na katolicizmus, ako tomu bolo napríklad v prípadoch troch žien, z toho dvoch šľachtičien, v roku 1669: „Bola istá žena z Lutherovho tábora, z heretického mesta,[23] ktorá bola dlhé mesiace posadnutá tým, že si vezme život. Ako ona sama hovorila, deň a noc ju v snoch prenasledoval zlý duch. A keďže kazatelia, ktorých privolali na pomoc, nezmohli nič, manžel ju priviedol k nám. Poučili sme ju o viere a po dobrej spovedi a prijatí Eucharistie odišla domov zdravá.“[24] „Ďalšia šľachtičná, s ktorou sa katolícky manžel veľa natrápil, aby sa rozlúčila s Lutherom, no nič nedosiahol, a to najmä preto, že bral ohľad na ľudskú stránku, keďže ešte žili jej rodičia. Keď však na ňu prišli bolesti pri prvom pôrode, povedala meno jedného pátra, ktorý keď k nej príde, sľúbila, že podá ruku pravde. Manžel sa ponáhľal [k nám] a páter napriek tomu, že sám nebol zdravý, osedlal koňa a ponáhľal sa k trpiacej. Priviedol ju k viere, popoludní vypočul jej spoveď a na nasledujúci deň jej podal Sviatosť oltárnu. Keď prijala vieru, razom sa jej uľahčil aj pôrod. A dobre sa stalo, že páter nestrácal čas. Už sa k nej totiž ponáhľal kazateľ, aby ju podporil vo vytrvalosti v heréze. Keď však videl pátra, odišiel domov.“[25]

O konverzii šľachtičnej na základe zázraku v roku 1669 svedčí aj Synopsa dejín Spoločnosti Ježišovej na Spiši: „Šľachtičná – luteránka mala dvojročnú dcérku, ktorá bola chorá. Nezaberali žiadne lieky a zdalo sa už, že dieťa zomrie. Keď to matka videla, prisľúbila, že dá v našej kaplnke odslúžiť omšu. Boh prosiacu vypočul a dieťa hneď nadobudlo predchádzajúce zdravie. Matka dodržala sľub, dieťa spolu s ďalšími šľachtičnými predstavila v chráme a zúčastnili sa na omši.“[26]

V roku 1670 sa na Spiši odohralo niekoľko zázračných uzdravení, či nadobudnutí psychickej rovnováhy, podmienených konverziou inoverca, či obrátením hriešnika: „Vyskytol sa[27] istý [človek], zaťažený množstvom a veľkosťou zločinov, ktoré len znásobil svätokrádežami pri verejnom vyznaní hriechov. Až keď ho vo sne spásne napomínal anjel, že sám Spasiteľ, visiaci na kríži, sa obetoval zaňho, aby žil, poslušne zveril svoj celý život opäť svätej pravde. Svojou čistotou dokazuje, že to nebol len sen, ale skutočnosť.“[28] „Zlý duch, ktorý zvádzal k obeseniu, bol zahnaný svätou spoveďou. Ďalší [človek] bol až do nepríčetnosti trápený duchom Orka[29] vo forme muchy. Svätou spoveďou, posväteným voskom a evanjeliom sv. Jána sa mu úplne vrátila zdravá myseľ.“[30]

Epilóg k tomuto typu zázrakov poskytujú ďalšie správy z rokov 1669 a 1670. Nepopisujú síce zázraky, no svedčia o nerestiach ľudí a o vplyve, ktorý na obyvateľstvo malo nielen pôsobenie jezuitov, ale snáď aj správy o zázrakoch: „[K dobru] sviatosti zmierenia treba pripísať aj dievča, ktoré bolo po troch rokoch v konkubináte vyslobodené a zachránené. K nim sa ľahko dajú pripočítať štrnásti, ktorí boli poučení o tom, že konzumovanie manželstva medzi snúbencami je neprípustné. Predovšetkým sme presvedčili najmä dvoch. Ju, aby sa nespájala s iným, keď jej manžel ešte žije a jeho, aby si nezobral za ženu inú.“ „Jedenie mäsa v pôstne dni sa trestalo a úplne vymizlo. Kvôli zachovaniu verejnej povesti sme odhovárali od vyvolaného potratu. Zneužívanie cudzieho lôžka bolo zvrátené v prospech zákonov vernosti, konkubína bola poučená ako žiť čisto. Žiadne manželstvo nebolo podľa cirkevných zákonov po dvoch rokoch zneplatnené; nevernica bola privedená k tomu, aby po smrti manžela nenasledovala nestáleho neverníka.[31]

„Hagiografické“ zázraky, spojené s rôznymi svätcami
Svätý František Xaverský

Úcta k sv. Františkovi Xaverskému sa na Spiš dostala so Spoločnosťou Ježišovou – jezuitmi niekedy v polovici 17. storočia.[32] Jej podporovateľom bol vtedajší spišský prepošt Juraj Báršoň/Bársony (spišský prepošt 1663 – 1675). Prvá zmienka o úcte k svätcovi z roku 1669 sa spája s výstavbou kaplnky, situovanej na travertínovej kope Pažica západne od Spišskej Kapituly (obr. 1). Kaplnka vznikla z popudu spomínaného prepošta ako súčasť jedinečnej a na Slovensku dodnes ojedinelej barokovej krajiny, kalvárie typu Jerusalem.[33] Už výber patrocínia pre kaplnku, ktorá v kalvárii symbolizuje pevnosť Antonia, teda sídlo Piláta Pontského v Jeruzaleme, sa spája so zázračným pôsobením sv. Františka Xaverského: Dôvod k stavbe tejto kaplnky bol nasledujúci: Najdôstojnejší prepošt počas exorcizmu prikázal zlému duchovi, ktorý posadol istú ženu z Poľska a ktorého na rôznych miestach nevedeli vyhnať, aby buď vyšiel, alebo aby pobozkal nohy obrazu sv. Františka Xaverského, ktorý mu ukázal. [Zlý duch] radšej vyšiel, než by mal uctiť svätca.[34]

Udalosť so zázračným exorcizmom však nebola jediným zázrakom, ktorý sa spája s Kaplnkou sv. Františka Xaverského. Hneď po jej dokončení, ešte v roku 1669, sa udial prípad s nevyliečiteľným horúčkovitým ochorením vtedajšieho spišského kanonika Jána Bethlenfalvaiiho (spišský kanonik 1663 – 1681). Aj tento kanonik sa zo svojho trápenia dostal až po votívnom sľube sv. Františkovi Xaverskému: „Tunajší kanonik trpel nebezpečnými opakujúcimi sa horúčkami. Nebezpečenstva sa zbavil až keď sľúbil, že odslúži omšu v kaplnke, ktorú najosvietenejší varadínsky biskup a náš prepošt tohto roku postavil k úcte nášho taumaturga[35] na blízkom kopci, ktorý nazývame Pažica.[36]

Na základe umeleckohistorického výskumu, ktorý bol súčasťou prípravy výstavy K počiatkom jezuitov na Spiši dnes vieme, že okrem sľúbeného odslúženia svätej omše dal kanonik Ján Bethlenfalvai ako votívny dar za svoje uzdravenie pre Kaplnku sv. Františka Xaverského vytvoriť obraz svätca, ktorý sa zachoval dodnes (obr. 2, 3).[37] Ide o neveľkú tabuľovú maľbu od neznámeho autora. Votívna inskripcia nesie nápis: IM[A]GO S[ANCTI] FRANCISCI XAVERY | POTAMIEN[SIS] MIRACVLOSA PRO | OBTENTA SANITATE IN SIGNVM | GRATITVDINIS OBLATA | A[NNO] D[OMINI] 1669. (= Zázračný obraz sv. Františka Xaverského z Potami, zadovážený za získanie zdravia ako znak vďaky roku Pána 1669.)

Pod premaľbou s týmto nápisom sa nachádza starší text s votívnou tematikou, bližšou Spišu, ktorá vysvetľuje celú situáciu okolo vzniku obrazu: APPARTIO S[ANCTI] XAVERY IN SOMNO | ET VOTIVO SACRO A RECIDIVA FEBRIE | LIBERATVS A[DMODVM] R[EVERENDVS] D[OMINVS] IOANNES BET|HLENFALVAI LIBERATORI SVO IN | ANATHEMA GRATITVDINIS | APPE[N]DIT | M.DC.LX.IX. (= Zjavenie sv. Xavéria vo sne, ktoré ako votívny dar za vyslobodenie od pretrvávajúcich horúčok svojmu osloboditeľovi zavesil [roku] 1669 vysokodôstojný pán Ján Bethelnfalvai na znak vďaky.) Okrem tohto textu vidno na röntgenových snímkach pôvodnej maľby aj vyobrazenie muža ležiaceho na lôžku. Môžeme predpokladať, že ide o kanonika Jána Bethlenfalvaiho.

obr. 1 Kaplnka sv. Františka Xaverského na Pažici pri Spišskej Kapitule (súčasť Spišského Jeruzalema). Foto: Vladimír Olejník
obr. 2 Neznámy autor: Votívny obraz s vyobrazením sv. Františka Xaverského, 1669, tabuľová maľba, Kostol sv. Ladislava, Levoča. Foto: Martin Rosenberger
obr. 3 RTG snímok votívneho obrazu so staršou maľbou ležiaceho chorého prepošta vľavo. Foto: Archív SNM-SM v Levoči

Sv. František Xaverský je na tabuľovej maľbe zobrazený v stave apostázy, odetý v sutane, superpelícii a štóle, bez ďalších atribútov, len s rozkvitnutou ľaliou v pravej ruke. Predlohou pre maľbu bola grafická ilustrácia zázračného obrazu sv. Františka Xaverského, ktorú zhotovil flámsky rytec Frederik Bouttats (obr. 4), a ktorá sa objavovala v publikáciách o tejto zázračnej udalosti[38] a o ďalších skutkoch svätca. Konkrétnou predlohou pre polopostavu svätca na obraze zo Spišskej Kapitule bol titulný list latinského vydania zázrakov v Potami v Grazi 1656 (obr. 5).

obr. 4 Frederik Bouttats: Sv. František Xaverský, titulný list tlače z roku 1653. URL: http://laures.cc.sophia.ac.jp/laures/start/sel=11-7/first=21/numit=20/
obr. 5
Titulný list tlače latinského prekladu zázrakov v Potami, vydaného v roku 1656 v Grazi. URL: https://books.google.sk/books?id=RyE9AAAAcAAJ&printsec=frontcover&dq=S_anc_t_us_Franciscus_Xaverius_sacra_mir

Podoba svätca na spišskokapitulskom obraze i na Bouttatsovej grafike nadväzuje na ranú ikonografiu postavy sv. Františka Xaverského, na typ podobizne tzv. vera effigies. Svätec sa za života odmietal portrétovať a po jeho smrti údajne vznikla podoba podľa posmrtnej masky, ktorá sa však nezachovala.[39] Prvý obraz svätca dal zhotoviť vizitátor Alessandro Valignano (1539 – 1606) v roku 1583 v Goa. Vtedajšieho generála rehole Claudia Aquavivu informoval, že dal namaľovať obraz svätca a vernosť podoby na obraze nechal potvrdiť jezuitským kňazom Manuelom Teixerom, ktorý sv. Františka Xaverského v mladosti poznal. Originál obrazu ponechal v Indii, jeho kópiu spolu s listom zaslal do Ríma. Obraz znázorňoval Františka v jezuitskom čiernom habite, ktorý si ho s rukami na hrudi roztvára, a s bielou asketickou tvárou upiera oči nahor k lúčom svetla prichádzajúcim z ľavého horného rohu (obr. 6).[40] Hoci sa ani tieto dva obrazy nezachovali, vďaka dobovým kópiám poznáme podobu svätca, ktorú znázorňovali. O popularizáciu tejto podoby sa veľkou mierou zaslúžil antverpský rytec Antonius Wierix II (1554/1555 – 1604) a Hieronymus Wierix, ktorých grafické listy s podobou svätca potom slúžili ako predlohy až do polovice 17. storočia (obr. 7, 8, 9). Grafickou podobou svätca od Hieronyma Wierixa sa pravdepodobne inšpiroval pomerne málo známy francúzsky kresliar a rytec Valeriano Regnartio/Valerien Regnard, činný v Ríme okolo r. 1620 – 1650, autor obrazov s prvou ikonografiou 18 zázrakov uznaných v kanonizačnom procese, ktoré boli graficky reprodukované a vydané r. 1622.[41] Podobu svätca uplatnil vo frontispice tlače.[42]

obr. 6 Lombardský anonym: Sv. František Xaverský, 17. storočie, olejomaľba na plátne, Pinacoteca Ambrosiana, Miláno. Foto: © De Agostini / Veneranda Biblioteca Ambrosiana
obr. 7 Hieronymus Wierix: Sv. František Xaverský, pred rokom 1619, medirytina. Foto:
© The Trustees of the British Museum
obr. 8 Hieronymus Wierix: Sv. František Xaverský, „Non sunt…nobis“, pred rokom 1619, medirytina. Foto: © The Trustees of the British Museum
obr. 9 Antonius Wierix: Kľačiaci sv. František Xaverský, pred rokom 1604, medirytina.
Foto: © The Trustees of the British MuseumFour Jesuit Saints, print

V kanonizačnom procese vznikol ešte jeden typ ikonografie svätca – v kompozícii zázrakov sv. Františka Xaverského, ktorý vytvoril r. 1617 Peter Pavol Rubens, dnes v Kunsthistorisches Museum vo Viedni. Ďalší ikonografický typ predstavujú obrazy, ktorý pre jezuitský kostol v Antverpách vytvorila dielňa Petra Pavla Rubensa a populárnymi sa stali vďaka grafickým listom Matheusa Borrekensa/Mattiasa Boerrekensa/Capiteyna Matthiasa Borckensa (1615 – 1670) a ďalších flámskych rytcov. Ikonografia sv. Františka Xaverského sa v priebehu 17. storočia rozvinula do širokej škály kompozičných riešení, ale pre príklady zo Spišskej Kapitule uvádzam iba tie, ktoré tvoria možnú genézu ich ikonografie.

Priamou inšpiráciou k vzniku ilustrácie boli udalosti v Potami, malej dedinke pri meste Arena v Calabrii (v dnešnom Taliansku), kde sa na príhovor sv. Františka Xaverského v roku 1652 odohralo až 242 zázrakov.[43] Dedinka aj s kostolom zanikla pri zemetrasení r. 1783. Zostal iba miestny názov Croce, ktorý sa spája s poľom juhovýchodne od Areny. Dedinka Potami (Casale) patrila do panstva hradu Arena, ktorý vlastnila od 12. storočia rodina Condubett (v okolí Areny nazývaná aj Conclubet). Rod pochádzal pôvodne z Nemecka a v 17. storočí už niesol titul markízov. V meste Arena stál menší stredoveký kostol, zasvätený sv. Tekle, pre ktorý bol vytvorený obraz sv. Františka Xaverského. Po istej dobe bol v r. 1652 obraz slávnostne prenesený do kostola Panny Márie (Santa Maria delle Grazie). Pri tejto príležitosti jezuiti slávili pre veriacich zo širokého okolia ľudové misie a šírili úctu tohto nového svätca. V okolí vzniklo viacero kostolov a kaplniek zasvätených práve sv. Františkovi Xaverskému. Počas ľudových misií sa udial prvý zo zázrakov: Chorý mladík z neďalekej dedinky Dasa sa na radu svojej matky v modlitbách obracal na sv. Františka Xaverského. Ten sa mu zjavil za búrlivej noci. Vrátil mu zdravie a odkázal po ňom jeho matke, aby zadovážila jeho obraz. Ráno mladík vstal zdravý a o zjavení rozpovedal matke. Požiadavku na vytvorenie obrazu však zatajil. Svätec sa preto nasledujúcu noc zjavil samotnej matke a svoju požiadavku zopakoval. Matka sa s prosbou obrátila na pátrov jezuitov, ktorí ju odkázali na markízu Condubett, ktorá obraz sv. Františka Xaverského z kostola sv. Tekly dala po vypočutí príbehu o zázraku umiestniť do chrámu v Potami. Do konca roka 1652 sa v Potami a okolí vďaka tomuto zázračnému obrazu udialo spolu 242 zdokumentovaných zázrakov. Prvým zapisovateľom bol miestny kňaz Francesco Natolio, ktorého ako pápežského protonotára poveril zaznamenaním zázrakov neapolský biskup. Spis vyšiel r. 1653 knižne a vo veľmi rýchlom slede bol prekladaný a publikovaný po celej Európe. V taliančine vyšiel hneď v rokoch 1653 a 1654 v Janove, Bologni a Neapole pod názvom Delle Gratie e Miracoli operati dall‘ S. Francesco Saverio (= Milosti a zázraky, ktoré vykonal sv. František Xaverský).[44] V roku 1656 jezuiti v Grazi spis preložili do latinčiny.[45] V roku 1658 vyšiel v Mníchove v nemčine[46] a v tom istom roku aj v Lisabone v portugalčine.[47] O rok nato (1659) bol preložený dokonca do češtiny a vydaný v Prahe.[48]

Spišská kópia zázračného obrazu sv. Františka Xaverského z Potami má podľa votívnych textov rovnako veľmi zaujímavú históriu. Starší nápis pripomína vyliečenie Jána Bethlenfalvaiiho. V tomto texte sa priamo spomína zavesenie obrazu, čomu nasvedčujú dve dierky v hornej a dolnej časti tabule. Vrchný nápis, ktorý je súčasťou sekundárnej premaľby s tým istým vročením 1669, už hovorí priamo o zobrazení sv. Františka Xaverského z Potami.

O obraze nie sú žiadne bližšie záznamy. Ako votívny dar mohol visieť buď v Kaplnke sv. Františka Xaverského na Pažici, alebo priamo v Rezidencii jezuitov v Spišskej Kapitule.

Ďalšou výzdobou Kaplnky sv. Františka Xaverského na Pažici bol oltár tvorený jednoduchou tabuľovou maľbou od neznámeho autora (obr. 10).[49] Inskripcia v dolnej časti oltárneho obrazu je tvorená dedikáciou a modlitbou/zasvätením: Ill[vstrissi]m[vs] ac Reve[re]nd[i]s[simvs] | D[omi]n[vs] Georgi[vs] Bar|sony Ep[isco]p[vs] | Varadinensis | Praeposit[vs] Scepvsi|ensis, Sa[crae] Caesa[reae] | M[aies]t[a]tis Consiliari[vs] | F[ecit] F[ieri] | M. D. LX. VIII. (= Najosvietenejší a najdôstojnejší pán Juraj Báršoň, varadínsky biskup a spišský prepošt, radca kráľovského a cisárskeho majestátu, dal vytvoriť 1668.)

Medzi dvoma stĺpcami dedikácie sa nachádza krátka modlitba – zasvätenie, v ktorej zadávateľ – prepošt Bársony/Báršoň – pridal Spiš medzi najvýznamnejšie miesta, kde sa prejavili zázraky sv. Františka Xaverského: Parma, Malaca, Bononia, Neapolis at[que] Potamvs Te Orci Victorem Scepvsivm[que] coli[t] (= Parma, Malaga, Neapol a Potami, spolu so Spišom, uctieva teba, víťaza nad Orcom).

Oltárny obraz zobrazuje sv. Františka Xaverského v stave apoteózy. V pozadí sa nachádza more – symbol Františkových misijných ciest, ako aj šesť miest, ktoré sa vyznačujú zázrakmi na príhovor tohto svätca: vľavo nateraz neznáme mesto, snáď mestská časť Bonaria v dnešnom Cagliari na Sardínii ([B]ONARIA), ďalej L´Aquila v Taliansku (AQUILA) a už v inskripcii spomínaná Bologna (BOLOGNA), napravo rovnako už zmieňovaná Malaga (MALACCA), Parma (Parma) a Neapol (NAPOLI).

Pre centrálnu kompozíciu obrazu, postavu svätca a veduty miest v pozadí, sa autor voľne inšpiroval grafikou z titulného listu tlače, ktorá vyšla r. 1666 v Bruggách na pamiatku morovej epidémie, prekonanej vďaka modlitbám k sv. Františkovi Xaverskému.[50] Ikonografická podoba postavy svätca, stojaceho na vyvýšenom mieste s ľaliou v podobe kríža v ľavej ruke, vychádza z grafiky Theodora/Theodoora Mathama (1589 – 1675) (obr. 11).

obr. 10 Neznámy autor: František Xaverský, 1668, oltárny obraz, olejomaľba na drevenej tabuli, pôvodne v Kaplnke sv. Františka Xaverského v lokalite Pažica (Spišský Jeruzalem) pri Spišskej Kapitule. Foto: Igor Bobák
obr. 11 Theodor Matham: Sv. František Xaverský, okolo roku 1650, medirytina. Foto: © The Trustees of the British Museum

V popredí oltárneho obrazu, pri Františkových nohách, je v rôznych polohách sústredených osemnásť postáv, na ktorých sú zobrazené zázračné uzdravenia, exorcizmy, oživenia mŕtvych a ďalšie zázraky, ktoré sa udiali na príhovor sv. Františka Xaverského. Je zaujímavé, že súčasťou kanonizačnej buly pápeža Urbana VIII. (pápež 1623 – 1644), ktorou bol František vyhlásený za svätého, je výpočet práve osemnástich zázrakov, ktoré sa udiali už za života a tesne po smrti sv. Františka Xaverského.[51] Cirkev takýmto spôsobom uznala týchto osemnásť nadprirodzených udalostí za zázraky. Bula sa tak stala akýmsi základným katalógom kanonických zázrakov sv. Františka Xaverského, ktorý sa tradoval ďalej a bol prameňom predovšetkým pre výtvarné umenie.[52] Ako sa priamo uvádza v bule, sú to len „niektoré z význačnejších zázrakov a znamení, ktorými Pán ozdobil a označil skutky a kázne“ svätca.

1. Ako prvú bula spomína udalosť, keď početné pohanské vojsko chcelo na neuvedenom mieste v ázijských misách napadnúť a vyvraždiť skupinu kresťanov, ktorých pokrstil František. Ten im vyšiel oproti sám, načo sa útočníci rozutekali. Podľa ich neskoršieho svedectva videli vedľa Františka stáť ohromnú postavu, odetú v čiernom. Celkový majestát postavy a žiaru, ktorá vychádzala z jej tváre a očí útočníci nemohli zniesť.

2. V Komorine (dnešnej Kanyakumari, v štáte Tamil Nadu, v Indii) sa Františkovi pomocou kázní nedarilo obrátiť pohanov. Prikázal im preto otvoriť hrob, v ktorom bol deň predtým pochovaný istý človek a tohto mŕtveho, na povzbudenie viery miestnych obyvateľov, modlitbou k Bohu vzkriesil, čo spôsobilo obrátenie množstva obyvateľstva.

3. V tej istej obci bol jeden žobrák, trpiaci vredmi po celom tele. František mu umyl rany vodou, ktorú následne vypil. Žobrák sa uzdravil.

4. V meste Mutani (dnešnom Multane, v štáte Pandžáb, v Pakistane) zomrel na nákazlivé horúčkovité ochorenie istý chlapec. Rodičia jeho telo so žiaľom niesli na pohreb. Cestou stretli Františka Xaverského, ktorý, vidiac ich žiaľ, sprievod zastavil, modlil sa na kolenách, pokropil mŕtvolu svätenou vodou a poznačil znakom kríža. Dieťa ožilo.

5. V malej rybárskej dedinke Kombutura (dnešnom Kombukireiyure, v štáte Tamil Nadu, v Indii) sa v studni utopil malý chlapec. Rodičia s príbuznými a ďalšími obyvateľmi ho s ťažkosťami dostali von zo studne. Vtedy z blízkeho kostola vyšiel František Xaverský, zľutoval sa nad žiaľom rodičov, padol na kolená a modlil sa. Chlapec ožil.

6. Počas misií na japonských ostrovoch prišiel k Františkovi istý kupec, slepý už niekoľko rokov, aby mu kresťanský Boh vrátil zrak. Svätec nad ním čítal evanjelium, poznačil mu oči znakom kríža a muž začal vidieť. Obrátil sa a dal sa pokrstiť aj s rodinou a príbuzenstvom.

7. Počas plavby do Číny nastalo bezvetrie, ktoré trvalo 14 dní. Loď sa vôbec nepohybovala a dochádzali zásoby pitnej vody. František dal všetky nádoby na lodi naplniť morskou vodou, modlil sa nad nimi, prežehnal ich a voda sa stala pitnou. Nielenže sa všetci napili a dorazili do cieľa, ale zázračne premenená voda bola rozdávaná po indických misiách a pomocou nej sa udialo množstvo ďalších zázrakov.

8. Počas ďalšej plavby vypukla taká silná búrka, že odtrhla čln od lán, ktoré ho pútali k lodi a uniesla ho na otvorené more z dohľadu lode aj s dosiaľ nenalodenými členmi rodín na palube. Posádka lode prepukla v nárek, načo ich František upokojoval a predpovedal, že za tri dni sa dcéra vráti k matke, čím myslel návrat člna k lodi. Naozaj sa tak stalo, čln sa sám vrátil k boku lode a všetci cestujúci sa mohli bezpečne nalodiť.

9. Na Moluckých ostrovoch v meste Tolo (v dnešnej Indonézii) pokrstil 25-tisíc ľudí, ktorí však pod vedením svojho vládcu znova zanechali kresťanstvo, zrovnali so zemou kostol a zničili a pošliapali sochy svätých a kríže. František na čele dvadsiatich Portugalcov a asi štyridsiatich domorodcov vytiahol proti opevnenému mestu. Keď sa k mestu priblížili, František namiesto útoku začal kázať. Nato vybuchla neďaleká sopka a zničila mestské hrady i hrad v ňom, ako aj mnoho domov. Zastrašení obyvatelia sa zachránili útekom do okolitých lesov. Františkovi vojaci tak mohli mesto ľahko obsadiť a obyvatelia, ktorí v ňom zostali, sa kajali a obrátili sa.

10. Počas inej plavby medzi Moluckými ostrovmi začala strašná búrka. Na jej utíšenie František použil kríž, ktorý zvykol nosiť zavesený na krku. Hodil ho do mora a búrka utíchla. Po pristátí lode Boh Františkovi vrátil kríž tak, že mu ho z morského dna priniesol krab.

11. František sa tiež vyznačoval prorockým duchom. Napríklad, keď osmanské loďstvo v počte šesťdesiat lodí zničilo kresťanskú flotilu a povraždilo mnohých kresťanov, František presvedčil dvestotridsať kresťanských vojakov, ktorí v mene Boha vytiahli za Osmanmi na ôsmich lodiach. Po mesiaci bez akejkoľvek správy od kresťanského vojska boli domáci obyvatelia znepokojení. František však v kázni presne v hodinu, keď sa odohrala bitka, predpovedal slávne víťazstvo kresťanského vojska, ako aj presný deň, keď príde posol so správou o bitke.

Keď raz boli na vodu spustené naraz dve lode, František predpovedal, že jedna sa potopí pri búrke, druhá, na ktorej sa plavil on, odolá všetkým morským nebezpečenstvám. Skutočne sa tak stalo.

Keď prepukla epidémia na portugalských a španielskych lodiach a rozšírila sa aj na ostrov Amboina (dnešný Ambon, súčasť Moluckých ostrovov, v Indonézii), František, podľa svojho zvyku, posluhoval nakazeným. Keď vyzval istého Jána z Arausia, aby chorým daroval víno, ten sa zdráhal, aby sám nemal málo. František ho vyzval, aby bol v charitatívnych podujatiach štedrejší. Následne Ján pred smrťou rozdal všetok svoj majetok chudobným. V čase jeho smrti František slúžil omšu na ostrove Terna, vzdialenom od Amboina dvesto míľ. Pri omši vyzval veriacich, aby sa modlili za dušu Jána Arausia, ktorý práve zomrel. Oficiálna správa o smrti Jána Arausia prišla až o dvadsaťdva dní.

12. Istému obchodníkovi, ktorý odchádzal z Meliapore (dnešnej Mylapore, v štáte Tamil Nadu, v Indii), daroval medailón Panny Márie s tým, že keď bude tento medailón pri sebe nosiť, bude ochránený od každého nebezpečenstva na mori. Obchodník prežil stroskotanie lode, zachránil sa s niekoľkými ďalšími stroskotancami na plti z trosiek a po piatich dňoch, keď už strácal vedomie a vo vidinách videl Františka, ho more vyplavilo späť pri Meliapore.

13. Petrovi Velliovi, ktorý bol zvlášť štedrý v charitatívnych prejavoch, sľúbil, že mu nikdy nič dôležité nebude chýbať, a že sa zázračne dozvie presný čas svojej smrti. Skutočne sa tak celý život dialo a keď sa Peter dozvedel hodinu svojej smrti, šiel do kostola a po omši a modlitbách, ktoré dal za svoju spásu odslúžiť, pokojne umrel.

14. Po smrti bolo Františkovo telo napustené vápenným roztokom, vložené do drevenej rakvy a pochované s úmyslom, aby boli neskôr po exhumácii do Indie odvezené už len kosti, zbavené mäkkých tkanív. Po štyroch mesiacoch bolo telo exhumované a bolo stále mäkké a nedotknuté, zachovaný bol dokonca aj jeho odev. Pozostatky navyše vydávali výnimočnú vôňu. Telo opäť napustili vápenným roztokom a odviezli do Malaky. Tam práve zúrila nákaza, na ktorú denne zomieralo niekoľko ľudí. Po privezení tela svätca do mesta nákaza zázračne ustúpila a už nik na ňu nezomrel. Keď bola rakva otvorená, telo bolo stále čerstvé a stále vydávalo vôňu. Pri umiestňovaní pozostatkov do novej schránky, ktorá bola priúzka, bolo trocha stisnuté rameno svätca, načo z neho vytiekla čerstvá krv. Po deviatich mesiacoch od smrti bolo telo pri opätovnom prevoze do Kočinu (dnešného Cochi/Cochinu, v štáte Kerala, v Indii) stále neporušené a voňavé. Z Kočinu bolo prevezené do Goa, kde bolo pred svojím pochovaním tri dni vystavené v jezuitskom kostole. Na príkaz portugalského vicekráľa bolo aj medicínsky vyšetrené a opäť bola potvrdená neporušenosť celého tela, dokonca aj jeho vnútorností. Jedna žena chcela z prílišnej nábožnosti pri pobozkaní odtrhnúť palec na nohe svätca, pričom z rany vytryskla krv.

15. Istý chlapec, narodený v Goa, mal také suché a nefunkčné bedrové kĺby, že nemohol stáť na nohách, posúval sa iba rukami. Po deväť dní ho vychovávateľka prinášala k hrobu Františka Xaverského. Už na tretí deň sa chytil mreží okolo hrobu a postavil sa sám na nohy. Nakoniec sa celkom vyliečil.

16. V Kote (v štáte Karnataka, v Indii) zomrelo mesačné dieťa a bolo už pripravené na pohreb. Keď jeho rodičia v žiali sľúbili votívny dar pre hrob Františka Xaverského, a že chlapca dajú pokrstiť menom František, dieťa otvorilo oči a ožilo.

17. V tom istom meste sa jednému slepcovi vo sne zjavil František a prikázal mu s dôverou prosiť o zrak v katolíckom kostole. Po deviatich dňoch, keď tam slepec pravidelne chodil, sa mu zrak zrazu vrátil.

18. Jeden malomocný z toho istého mesta si s vierou natrel telo olejom z lampy, ktorá pri obraze Františka Xaverského horela, modlil sa v prostrácii[53] a bol uzdravený.

19. Francisca Rebelles, ktorá roky trpela krvotokom a bolestivým tumorom vnútorností, sa rovnako pomazala olejom z lampy, horiacej pri Františkovom obraze a vyzdravela. Vo všeobecnosti sa často stávalo, že lampy horiace pri obraze Františka Xaverského boli naplňované namiesto oleja len svätenou vodou a horeli bez problémov ďalej, čo spôsobovalo nemalý údiv aj u neveriacich návštevníkov.

20. Istý Gundisalvus, obyvateľ Kočinu, trpel na rakovinu pľúc s otvorenou ranou. Keď sa modlil k Františkovi a priložil si jeho bronzovú podobizeň na ranu, uzdravil sa.

21. Emanuel Rodriguez z Kočinu mal nohy plné rán a nervy v nich stiahnuté takým spôsobom, že nemohol chodiť, okrem toho ho postihla dyzentéria. Keď si obrazom Františka Xaverského prežehnal telo a vypil vodu, do ktorej bol obraz predtým namočený, pocítil takú Božiu silu, že v priebehu troch dní sa uzdravil.

22. María Diaz bola sedem rokov slepá a paralyzovaná. Keď si požehnala obrazom Františka Xaverského choré končatiny a obmyla si ich vodou, v ktorej bol predtým namočený jeho obraz, do siedmich dní začala vidieť a normálne sa pohybovať.[54]

Komparácia týchto zázrakov so zázrakmi z Potami iste pomôže identifikovať viaceré postavy, zobrazené na oltári sv. Františka Xaverského v rovnomennej kaplnke v Spišskom Jeruzaleme. Táto téma si však vyžaduje osobitnú pozornosť. Nateraz je zrejmé, že na oltárnom obraze vieme hypoteticky určiť vojaka, popáleného ohňostrojom – Domenica Scaturchia, alebo v náručí matky ležiaceho sinavého trojročného Antonia Viterba, zaduseného jablkom, či slepého Domenica Scopacafu.[55]

Kaplnka sv. Františka Xaverského na Pažici sa hneď po svojej výstavbe stala vyhľadávaným cieľom pútí a procesií. Jej popularita kulminovala do roku 1675, keď bola postavená Kaplnka Svätého Kríža na Sivej Brade a pozornosť veriacich sa preniesla na ňu. Ako sa uvádza v jezuitských diáriách, „spomínaná kaplnka sa ocitala akoby uprostred tábora, toľko [chorých a postihnutých] bez síl sa k nej schádzalo na osobné modlitby žiadajúc si zdravie a prejavenou zbožnosťou prinášalo slávu Bohu a úctu i nehynúce vďaky svätému Xavériovi.“[56]

Púte k sv. Františkovi Xaverskému nezanedbávali ani cirkevní predstavení. Aj v ich prípade zrejme došlo k viacerým pozoruhodným udalostiam, ktoré však nie sú v textoch vyšpecifikované. V zmienke z roku 1670 sa konštatuje iba toľko, že mnohí z nich dostali zvláštne milosti: „Kvôli zvláštnej úcte najosvietenejšieho varadínskeho biskupa, pána Juraja Báršoňa, túto kaplnku často navštevovali vysoko dôstojní páni kanonici, prepošti a opáti. Mnohým z nich sa ušlo zvláštnej milosti a svojím rozprávaním ďalej šírili slávu pána Xavéria.[57]

Už v roku 1669 sa na príhovor sv. Františka Xaverského stalo niekoľko zázračných uzdravení: „Pomoci našich svätcov sa dočkali aj tí, ktorí sa na nich [obrátili] so svojimi vzdychmi v bolesti zubov, alebo dokonca prietrži. Votívnym sľubom, že sa raz do roka vyspovedajú, [sa obracali na] apoštola Indie[58] na jeho sviatok. Tento sľub výročnej spovede vyslobodil z choroby kráľov[59] vyše šesťdesiatročného muža, ktorého nebolo v ľudských silách vyliečiť.“[60] „Ďalší, ako sa zdalo, pod vplyvom zlého ducha prichádzal do mánie. S votívnym sľubom sa obrátil na Františka Xaverského a bol zbavený všetkého zla.“[61]

Zázraky pri Kaplnke sv. Františka Xaverského pokračovali aj o rok nato: „Slávny apoštol Indie, sv. František Xaverský, sa v kaplnke, ktorú postavil najosvietenejší a najdôstojnejší varadínsky biskup a spišský prepošt pre získavanie milostí, skvie množstvom votívnych darov a priťahuje k sebe tých, ktorí sú v núdzi.“[62]Niekoľko zázrakov z roku 1670 bolo v jezuitských spisoch aj konkretizovaných: „Bola istá sedemdesiatročná starena, ktorá bola od žltačky už takmer ako vosk a každý sa jej stránil. Keď zložila posvätný sľub každoročnej spovede a účasti na liturgických slávností[63] na sviatok patróna, úplne vyzdravela. [V kaplnke] zavesila votívny dar a dodnes čulo žije bez následkov.“[64] „Potecha rodičov – šľachticov, trojročná dcérka, sa celé hodiny dusila v kašli a išla už vypustiť dušu. Po tom, čo zložili božskému Xavérovi počas omše posvätný sľub a votívny dar, už len raz ľahšie kašľala, no prestala sa nebezpečne dusiť.“[65] „Iný štyridsaťročný [človek], nevedno ako ho k tomu myseľ a telo priviedli, nebol schopný vykonávať žiadnu prácu, ktorá bola pre jeho stav príhodná. V kaplnke zložil sľub pristupovania k sviatostiam a na sviatok tohto svätca zúčastniť sa pobožnosti a spovede. Tak získal zdravie ducha i tela. Dobrodenie, ktoré od patróna odstal, verejne oznámil zavesením votívneho daru.“[66]

Zázraky na príhovor sv. Františka Xaverského sa netýkali len zdravia ľudí. Tento svätec pomáhal aj nešťastníkom, ktorých postihla majetková pohroma: „V istej dedine vypukol mor dobytka, ktorý sa vyskytuje málo. Jednému gazdovi už zahubil dva dospelé býky, dva mladé býčky a dokonca jedného koňa. Isto by zahynul aj zvyšok jeho statku, keby sa nezúčastnil votívneho sľubu a výročnej slávnosti, ktorú sme sviatočne začali na počesť božského Xavéra spievanou omšou a verejnou kázňou. Po gazdovom sľube nezostalo po nákaze ani stopy, škoda bola zažehnaná a vrátil sa pôvodný stav.“[67]

Zázraky sa v Kaplnke sv. Františka Xaverského diali aj v nasledujúcich rokoch. Napríklad v r. 1675 sa tu uzdravila jedna dievčina trpiaca horúčkami. Mechanický výpočet ďalších zázrakov, ktoré sa udiali v súvislosti so sv. Františkom Xaverským však na tomto mieste nemá význam.[68] Uvedené príklady dostatočne dokumentujú skutočnosť, ktorú, ako už bolo uvedené, vyjadril na oltári sv. Františka Xaverského spišský prepošt Juraj Báršoň: Spiš patrí medzi vzácne miesta, kde sa na príhovor sv. Františka Xaverského udialo množstvo zázrakov.

Kaplnka Svätého Kríža na Sivej Brade

Súčasná kaplnka na Sivej Brade nie je pôvodnou stavbou na tomto mieste.[69] Kaplnku ako záver kalvárie (známej pod názvom Spišský Jeruzalem) postavil r. 1675 spišský prepošt Juraj Bársony/Báršoň. O vzhľade pôvodnej stavby vieme len veľmi málo. Bola údajne omnoho menšia ako súčasná stavba a zaujímavosťou pôvodnej stavby bol prameň, ktorý vyvieral uprostred dlážky. Práve s ním sa spája zázračné uzdravenie slepcov hneď po výstavbe kaplnky. Zaujímavé sú aj správy o procesiách flagelantov – verejných kajúcnikov, ktorí sa za svoje hriechy počas procesie sami bičovali: „Svoju vážnosť mala slávnosť Veľkého piatka, ktorá sa zväčšila zástupom flagelantov putujúcich v procesii k novopostavenej Kaplnke Svätého Kríža. Táto zbožnosť iste nebola Bohu nepríjemná, čo prejavil vrátením zdravia chorým, predovšetkým, keď sa vrátilo svetlo piatim s chorými očami. Tí si umyli chorú zrenicu v prameni, ktorý vyviera uprostred kaplnky, a začali vidieť.“[70]

Socha Panny Márie s dieťaťom v Spišských Tomášovciach

Zaujímavým úkazom bol pohyb drevenej sochy Panny Márie, nesúcej Ježiška v Spišských Tomášovciach (obr. 12). Táto obec ako majetok spišských prepoštov zostala ako jedna z mála na Spiši katolíckou počas celého obdobia 16. a 17. storočia. Patrila do tzv. benefícia Skaly útočiska, teda k majetkom, ktoré dostali r. 1604 ako svoju majetkovú základňu na živobytie na Spiši jezuiti od prepošta Martina Petheho (spišský prepošt 1587 – 1605).[71] V roku 1669 sa v miestnom kostole počas bohoslužieb začala sama od seba pohybovať socha Ježiška: „Nemožno vynechať, čo sa stalo v Spišských Tomášovciach vo štvrtú nedeľu po Zoslaní Ducha Svätého, teda 7. júla, uprostred kázne. Na bočnom oltári je tu socha Blahoslavenej Panny Márie, nesúcej na ruke Ježiška. Matka i syn sú neoddeliteľne vyrezávaní z toho istého kmeňa. Keď kňaz kázal, obrátený k ľudu, asi šesťdesiatim prítomným, Ježiško začal ukazovať rukami a zdvíhať sa. Matka sa však nehýbala. Keď kňaz napomenul rozrušených veriacich a miništrantov, aby dávali pozor, čo hovorí v kázni, jeden z poslucháčov ho upozornil na to, čo sa deje a pred očami kňaza Ježiško znova urobil ten istý pohyb.“[72]

Kostol v Spišských Tomášovciach je v roku 1405 doložený s patrocíniom sv. Margity.[73] Vo vizitáciách z rokov 1700[74] a 1712 zas sv. Martina.[75] Najstaršia zachovaná pečať z roku 1703 ale zobrazuje Madonu s dieťaťom.[76] Tu sa ponúka jedna zaujímavá hypotéza. Keď pozorujeme chronologický sled udalostí – zázrak sochy Panny Márie v roku 1669, vznik typária v roku 1703 – zistíme, že zázrak sochy Panny Márie s dieťaťom na rukách mohol byť na prelome 17. a 18. storočia spopularizovaný a známy natoľko, že sa zázračná socha ocitla aj na obecnej pečati (obr. 13).[77]

obr. 12 Socha Panny Márie zo Spišských Tomášoviec, 2. polovica 17. storočia. Foto: Mária Novotná
obr. 13 Pečať obce Spišské Tomášovce s motívom zázračnej sochy Panny Márie, 1703. Foto: ŠAPO-SAL

Iní svätci

V roku 1669 sa v jezuitských diáriách na Spiši objavujú správy o pomoci jednotlivých svätcov pomocou relikvií: „Chudobným chorým sa podľa zvyklosti Spoločnosti nedávali len lieky na uzdravenie tela, ale boli lepšie poučení aj o tom, ako sa v potrebách treba utiekať k božským prostriedkom. Z tohto dôvodu boli relikvie našich svätcov poskytované rodičkám ako pomoc. Prejavilo sa to u jednej ženy, u ktorej prebiehal pôrod tak neskoro, že sa už oddeľovali údy [dieťaťa] a rozkladali sa. Podané ľudské lieky nepomáhali, preto poslali po pomoc do [našej] rezidencie. Úspech sa dostavil až vďaka relikviám našich svätcov. Keď ich položili rodičke na hrdlo, rozkladajúce sa údy vyšli a napriek tomu, že už nikto nedúfal, žena prežila a žije ďalej.“[78]

Pomocnú ruku podával na Spiši aj sv. Anton Paduánsky – dodnes tradične uctievaný ako patrón pri strate vecí, ktorý r. 1669 dopomohol k navráteniu odcudzených peňazí: „Prihodilo sa aj, že sv. Anton Paduánsky pomohol jednému, ktorý utrpel škodu na peniazoch. Bol to inak jednoduchý a spravodlivý muž, ktorý si peniažky, ktoré za niekoľko rokov namáhavo zhromaždil, uložil u istého heretika, aby mu poslúžili v čase potreby. Po niekoľkých mesiacoch si úbožiak žiadal svojich uložených tridsaťdva zlatých späť. Ten, u koho ich mal uložené, mu však v súkromí i verejne prisahal, že peniaze od neho neprevzal. Čo mal biedny urobiť? Obrátil sa s prosbou o radu k nám. Páter ho presvedčil, aby sa vyspovedal a prisľúbil sv. Antonovi pol zlatky (bol totiž chudobný), ak sa mu peniaze vrátia späť. Urobil ako sme mu poradili a o niekoľko dní vyšlo klamstvo najavo. Toho, ktorý krivo prisahal a zadržal peniaze, sa dotkla Božia ruka. Tento tučný človek začal od bolestí úplne schnúť. Obrátiť sa však nechcel.“[79]

Zázrakom sa v roku 1674 prejavila sv. Anna, ktorej púť do Kluknavy bola založená r. 1650. Okrem staviteľky tamojšieho pútnického kostola, prvej manželky Štefana Csákyho/Čákiho I. (1569 – 1605) Anny Wesselényi/Vešeléniovej († 1644), putovanie k sv. Anne do Kluknavy podporovali aj jezuiti. Starostlivosť o kostol a púť im zveril vtedajší spišský prepošt Matej Tarnóczi/Tarnóci (spišský prepošt 1648 – 1655):[80] „Sv. Anna nenechala vzývania bez povšimnutia. Jedno dievča, ktoré bolo veľmi choré a zdalo sa, že už umrie, sa zaviazalo sľubom, že absolvuje púť, ak sv. Anna podá pomocnú ruku. Zakrátko po tomto zasvätení šťastná splnila svoj sľub tejto svätici a žije bez ťažkostí.[81]

Zázračné udalosti neobchádzali ani Spišskú Kapitulu. Dnes už nejestvujúca Kaplnka Panny Márie, ktorá sa vo všeobecnosti považuje za najstaršiu známu stavbu v Spišskej Kapitule, stála na starom cintoríne, v priestore medzi sanktuáriom Katedrály sv. Martina a severovýchodným nárožím biskupskej rezidencie.[82] Niekedy po 14. storočí dostala nové patrocínium sv. Valentína. Žiaľ, v roku 1781, v súvislosti s rozširovaním biskupskej rezidencie, bola strhnutá.[83] V 17. storočí však ešte stála a tešila sa pozornosti pútnikov, ktorí sem chodievali aj kvôli zázrakom: „Veľmi stará Kaplnka sv. Valentína, ktorá stojí tu pri vchode na cintorín, k sebe tohto roku na sviatok svojho patróna pritiahla mnohé zástupy. Utešiteľ uzdravil dve deti, súrodencov, ktoré veľmi trpeli záchvatmi, alebo inak epilepsiou. A jeden heretik, keď zložil vyznanie pravej viery, vyspovedal sa a prijal Eucharistiu, cítil sa omnoho lepšie.“[84]

Snáď práve tieto udalosti spôsobili skutočne zvýšený záujem pútnikov o kaplnku i jej opravu na konci 17. storočia, ktorú financoval spišský kanonik-kantor Andrej Ondrejkovics/Ondrejkovicz/Ondrejkovič (1659 – 1697), ba dokonca aj fundácie vo forme finančných príspevkov, ktoré kaplnka dostala od kanonikov Štefana Franiafyho v roku 1635 a Juraja Soosa/Šoóša v roku 1675. V roku 1702 venoval po mene neznámy organista zo Spišských Vlách na nové tabernákulum pre túto kaplnku 6 zlatých, kapitula pridala ďalších 6 na jeho výzdobu a výmaľbu.[85]

Poslednou zo svätíc, ktorú treba spomenúť v súvislosti so zázračnými udalosťami, a jezuitmi, je sv. Apolónia: „Ani sv. Apolónia nebola hluchá k svojim vzývateľom. Osoba trpiaca na hrozné bolesti zubov na našu radu na holých kolenách prosila sväticu. Len čo vstala z kolien, bolesť ju opustila a vrátil sa jej predošlý stav.“[86]

Mariánska hora v Levoči

Kostol Navštívenia Panny Márie na Mariánskej hore v Levoči je známy ako cieľ pútnikov od stredoveku. Patrí však medzi pútnické miesta, ktoré sú zaujímavé tým, že k nim smerujú kroky veriacich napriek tomu, že sa počiatky putovania nespájajú so zázračnými udalosťami. Pútnické tradície však v období 16. storočia začali upadať. V roku 1513 sa starostlivosti o kostol vzdal levočský senát.[87] Po prechode mesta na protestantizmus, ktorý sa oficiálne kladie do roku 1544, púte úplne prestali a nebolo ani kňaza, ktorý by sa o kostol staral. Obnova pôvodného kostola na Mariánskej hore začala r. 1671. V tom istom roku sa konala aj prvá obnovená procesia na Mariánsku horu, na ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc veriacich. Socha Panny Márie bola pri tejto príležitosti vyhlásená za milostivú. Dôvodom bol zrejme zázrak Panny Márie, ktorá sa mala zjaviť pastierom: „Aký slávny bol kult zbožných veriacich Veľkej Matky na tomto mieste je jasné z nasledujúceho: Najosvietenejší a najdôstojnejší pán Juraj Báršoň, vikár Spiša, sa dozvedel, že Blahoslavená Panna, Božia rodička sa na Mariánskej hore zjavila za svitania pastierom. Žiadala od nich, aby bola obnovená dávna zbožnosť katolíkov voči nej. Po prísnom vyšetrení tejto záležitosti dôstojným pánom Melchiorom Pauerfeindom, SJ, levočským farárom, sa ukázalo, že je to pravda. Slávnosť s procesiami bola obnovená a vrátila sa dávna zbožnosť.“[88]

Tento jediný zo zázrakov bol podľa tejto správy podrobený vyšetrovaniu. Jeho priebeh, žiaľ, nepoznáme a skúmanie celej záležitosti si bude vyžadovať osobitný archívny výskum. Isté nie je dokonca ani datovanie udalosti. Zápis spomína obnovenie pútí na Mariánsku horu v Levoči, to znamená, že k tomu došlo pred rokom 1671. V uvedenom roku dostali jezuiti starý kláštor minoritov v Levoči. Keďže bol v ruinách, trvalo až do roku 1674 kým sa jezuiti natrvalo v Levoči usadili.[89] Diárium levočskej rezidencie začali viesť vo februári 1673.[90] V kronikách spišskokapitulskej rezidencie sa uvedený zázrak ani vyšetrovanie nespomína.

Odhliadnuc od toho možno ešte do konca 17. storočia konštatovať niekoľko ďalších zázrakov, ktoré sa udiali priamo na Mariánskej hore, či na príhovor tunajšej milostivej sochy Panny Márie.

Záznam v Diáriu Mariánskej hory uvádza, že v r. 1697 jedna dievčina, zoslabnutá chorobou a už aj zaopatrená pomazaním, navštívila kostol na Mariánskej hore, venovala mu oltárnu plachtu a bola uzdravená. Rovnako uzdravená bola toho roku manželka istého obchodníka – protestanta, ktorá navštívila s prosbou o uzdravenie Mariánsku horu.

V tom istom roku oslepol levočský mešťan Lehotský. Po druhej návšteve Mariánskej hory sa mu zrak vrátil.

V roku 1698 bol u mešťana Scheiermana ubytovaný saský vojak, ktorý sa po mŕtvici nemohol hýbať, ani jesť, ani piť. Na radu kňaza sľúbil, že len čo sa uzdraví, uskutoční púť na Mariánsku horu. Po tomto sľube zaspal a o dve hodiny sa mu uľavilo. Onedlho vyzdravel a sľúbenú púť uskutočnil.

V roku 1699 istý vojenský kapitán padol z koňa a ťažko si poranil ruku. Podľa lekára už ju nikdy nemal môcť používať. Kapitán sľúbil do kostola na Mariánskej hore obraz Panny Márie a sľúbil aj, že vykoná púť. Svoj sľub splnil a za niekoľko dní sa uzdravil.

V roku 1700 grófka Senkirchová, ktorá už dlho trpela na bolesti v nohe, obetovala pre kostol na hore strieborný kalich a vykonala púť. Noha sa jej uzdravila.

V tom istom roku bol v boji mečom smrteľne zranený jeden poručík. Došlo k perforácii brušnej dutiny a čriev, takže sa očakávala jeho smrť. V krutých bolestiach sa obrátil o pomoc k Panne Márii s tým, že sa jej úplne odovzdá. Nastal obrat vo vývoji jeho stavu a dôstojník sa zázračne uzdravil.

Posledný zázrak v tom istom roku sa mal uskutočniť, keď sa jedna pútnička z Košíc uzdravila z padúcnice priamo počas putovania na sviatok Navštívenia Panny Márie.[91]

Záver

Predkladaný súpis záznamov a zmienok o niektorých nadprirodzených udalostiach, ktoré sa na Spiši odohrali v 17. storočí zaiste nie je úplný a ani podrobný. Prináša len niekoľko zaujímavých správ, zmienok v prameňoch o udalostiach, ktoré súdobí autori záznamov považovali za zázračné, či prinajmenšom mimoprirodzené. Čomu však majú poznatky o týchto udalostiach slúžiť? Ak si chceme položiť túto otázku, nutne jej musí predchádzať ešte jedna konkrétnejšia: Čomu slúžili takéto záznamy v čase ich vzniku? S výnimkou vyšetrovania zjavenia Panny Márie v Levoči, ktoré však zjavne nepokračovalo, či hypotézy o zobrazení zázračnej sochy Panny Márie na typáriu obce Spišské Tomášovce z roku 1703, totiž nie je známe že by bola niektorá zo zmienených záhadných udalostí podrobená ďalšiemu skúmaniu, že by sa stala predmetom zvláštneho kultu, popularizácie zo strany jezuitov či inej cirkevnej inštitúcie, ba nie sú o nich nateraz známe ani ďalšie zmienky. Môžeme byť, samozrejme, voči súdobým autorom nekorektní a popisované zvláštnosti jednoducho prisúdiť jezuitskej horlivosti s dôvetkom, že v snahe o rekatolizáciu Spiša a v doktrinálnom boji proti reformácii videli a propagovali zázraky aj tam, kde sa neodohrali. Problém však spočíva v tom, že autenticitu a kritickosť jezuitských spisovateľov a ich záznamov zaručuje jednak to, že citované spisy neboli určené širokej verejnosti a jednak skutočnosť, že autori sú v týchto záznamoch kritickí nielen navonok, ale aj do vlastných radov a o mnohých veciach, o ktorých by nemuseli, píšu veľmi otvorene. Navyše, jezuitskí autori sami tieto udalosti nepopularizovali, nešírili medzi veriacimi a nenariaďovali žiadne kulty. Správy o zázrakoch sú zachytené predovšetkým v ich diáriách a výročných správach litterae annuae, ktoré sa zasielali do centra jezuitského sveta, do Ríma. Boli tak určené pre vnútornú potrebu jezuitských predstavených a archívov, nie pre verejnú informovanosť a šírenie senzácií. Okrem toho je zrejmé, že mnohé zo zázrakov súvisiacich s uzdravovaním, či vzkriesením z mŕtvych by dnešná medicínska veda vedela objasniť vcelku logicky a bez akéhokoľvek nánosu mystiky.

Problém s informáciami o zázrakoch leží inde. Správy o zázrakoch – a to nielen tie z novovekej spisby, ale aj biblické záznamy, či stredoveké martyrológiá – majú pomôcť čitateľovi presvedčiť sa a uveriť v Božiu starostlivosť o pozemský svet. Ak totiž chceme porozumieť zázraku teologicky, nie je dôležitá odpoveď na otázku, čo sa skutočne stalo, ale aký je zmysel tejto udalosti.[92] Túto skutočnosť výborne vidno na evanjeliových správach Matúša, Marka a Lukáša o udalosti, keď Kristus zázračne utíšil búrku na mori. Svedkovia tejto udalosti si nekládli otázky typu ako Kristus mohol utíšiť búrku a či ju utíšil on, alebo z nejakých príčin utíchla sama. Naopak. Sústreďovali sa na podstatu posolstva tohto zázraku – na jeho aktéra – a pýtali sa veľmi správne: „Ktože je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ (Mt 8, 27).


[1] Autorka koncepcie výstavy: PhDr. Mária Novotná. Viac v katalógu výstavy NOVOTNÁ, Mária (ed.): K počiatkom jezuitov na Spiši. Ján Voško – z reštaurátorskej tvorby. Levoča 2013.

[2] McGrew, Timothy: Miracles. In: Zalta, Edward N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy. Stanford 2016, URL: http://plato.stanford.edu/entries/miracles/#MirEveExcProPowNat (cit. 10. 5. 2014).

[3] CLARKE, Samuel: A Discourse Concerning the Being and Attributes of God. London 1719, s. 311, 312.

[4] Na tomto mieste treba vyšpecifikovať, že otázke zázraku sa vzhľadom k naznačenému chronologickému a teritoriálnemu ohraničeniu príspevku bude venovať pozornosť z hľadiska kresťanstva.

[5] Cirkev už od dávnych čias, skôr ako prehlási niekoho za blahoslaveného alebo svätého, požaduje, aby na príhovor Božieho sluhu (BS) boli vykonané činy zázračnej povahy. Najskôr sa vyžadovali dva zázraky, ktoré museli byť potvrdené očitými svedkami, alebo štyri zázraky, ktoré boli potvrdené svedkami, ktorí o týchto zázrakoch vedeli z rozprávania iných. Podobné požiadavky vyjadroval pre beatifikáciu aj Kódex kánonického práva z roku 1917, s výnimkou prípadu mučeníctva alebo ekvipolentnej beatifikácie (existencia kultu od najstarších čias). Pre následné svätorečenie boli nevyhnutné ďalšie dva zázraky, ktoré nastali po vyhlásení za blahoslaveného. V súčasnej kánonickej normatíve pre vyhlásenie za blahoslaveného je postačujúci jeden zázrak, ktorý sa odohral po smrti BS, keď sa vedie kánonický proces týkajúci sa hrdinských cností pre vyznávača. Pre vyhlásenie za blahoslaveného mučeníka nie je potrebný zázrak. Pre vyhlásenie za svätého, či už mučeníka alebo vyznávača, sa vyžaduje ďalší zázrak, ktorý sa odohral na príhovor BS po vyhlásení za blahoslaveného. Pre vyšetrovanie zázrakov na príhovor BS je stanovených niekoľko zásadných predpisov, ktoré možno zhrnúť aspoň heslovito: Kompetentným na začatie vyšetrovania zázraku je diecézny biskup, na území ktorého sa zázrak stal. Každý zázrak sa vyšetruje samostatne. Zbieraním dokumentárnych dôkazov je poverený postulátor beatifikačného procesu. Dôležitosť sa prikladá chronológii konkrétneho prípadu, lekárskej dokumentácii – záznamom o diagnóze, lekárskych prognózach a priebehu liečebných zákrokov, ako aj o rýchlosti uzdravenia (za zázrak sa neuznáva pomalé, i keď málo pravdepodobné vyliečenie), odborné vyjadrenia dvoch alebo troch nezávislých lekárov, ďalej svedectvá ku komu, akým spôsobom a ako dlho sa chorý, či niekto iný utiekal (konkrétny BS). Po zozbieraní týchto dôkazov kompetentný biskup požiada o vyjadrenie ďalších dvoch-troch lekárov, či ide o lekársky nevysvetliteľný jav. Po kladnom vyjadrení týchto odborníkov kompetentný biskup zostavuje tribunál v zložení: delegát biskupa, promótor spravodlivosti, notár, odborník lekár alebo technik. Z tohto tribunálu následne delegát biskupa spolu s lekárom zbierajú výpovede svedkov. Ak zázračne vyliečený stále žije, navštívi ho konzílium lekárov, ktoré vyšetrí jeho súčasný stav. Ak ide o uzdravenie z onkologického ochorenia, podmienkou je zachovanie zdravia po dobu desiatich rokov. Po záverečnej sessii tribunálu – teda pri ukončení diecéznej fázy šetrenia mimoriadnych udalostí – sa Kongregácii pre kauzy svätých do Vatikánu posielajú všetky požadované dokumenty v taliančine. – Bližšie Norms to be observed in inquiries made by bishops in the causes of saints. Kongregácia pre kauzy svätých, Rom 7. 2. 1983, URL: www.vatican.va/roman_curia/congregations/csaints/documents/rc_con_csaints_doc_07021983_norme_en.html (cit. 17. 12. 2018); RODRIGO, Romualdo: Manuale delle Cause di beatificazione e canonizzazione. Roma 2004 (3. vyd.); Regolamento della Consulta Medica della Congregazione delle Cause dei Santi. Kongregácia pre kauzy svätých. Rím 23. 9. 2016, URL: http://press.vatican.va/content/salastampa/it/bollettino/pubblico/2016/09/23/0666/01504.html (cit. 17. 12. 2018); CRISCUOLO, Vincenzo – PELLEGRINO, Carmelo – SARNO, Robert, J.: Le cause dei santi. Sussidio pre lo Studium. Roma 2018, s. 105 – 141, 423 – 444. Za konzultácie vyjadrujem srdečnú vďaku ICDr. Petrovi Jurčagovi, postulátorovi procesu blahorečenia Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka.

[6] Porov. s pozn. 5.

[7] VIŠŇOVSKÝ, Mikuláš: Zjavenie. In: Višňovský, Mikuláš (ed.): Malý teologický lexikón. Bratislava 1977, s. 492, 493.

[8] McGrew 2016, (v pozn. 2).

[9] Ibidem.

[10] AQUINAS, Thomas: Summa Contra Gentiles, kniha 3, kap. 54, ods. 11, URL: https://dhspriory.org/thomas/ContraGentiles3a.htm (cit. 18. 12. 2017).

[11] LARMER, Robert: Water Into Wine? An Investigation of the Concept of Miracle. Montreal 1988, s. 9.

[12] McGrew 2016, (v pozn. 2).

[13] FOUILLOUX, Daniele et al. (eds.): Slovník biblické kultury. Praha 1992, s. 255.

[14] NOVOTNÝ, Adolf: Biblický slovník. Praha 1956, s. 1291.

[15] FOUILLOUX 1992, (v pozn. 13), s. 255.

[16] Ibidem.

[17] CRESSEY, Martin H.: Zázraky. In: Douglas, James D. (ed.): Nový biblický slovník. Praha 1996, s. 1131, 1132.

[18] BIZOŇOVÁ, Monika: Spoločnosť Ježišova a jej charakteristika. In: Novotná 2013, (v pozn. 1), s. 22; Bližšie BIZOŇOVÁ, Monika: Omnia Ad Maiorem Dei Gloriam. Pôsobenie Spoločnosti Ježišovej na Spiši v 17. a 18. storočí. Kraków 2018.

[19] Archív Biskupského úradu Spišská Kapitula (ďalej ABÚ SK), fond Spišské biskupstvo (ďalej SpB), oddelenie Knihy, nečíslované. Matricula Goltziana, s. 122: „… confessus est Dominus Comes, virum quendam, authoritatis eximiae, saepius sibi dormienti astitisse, et ad lectulum de die atque de nocte comparuisse, qui blandissimis verbis ad preces instituendas assidue incitabat: orationem Dominicam cum explicatione Lutheri; Symbolum quoque Apostolicum ipsi inculcabat, et alia: quem etiam verbis praecedentem, recitando semper se avidissime secutum, confessus est.

[20] Ibidem, s. 124: „Unum, quod non caret admiratione et singulari mysterio hic praetereundum non est. Dum enim Hospitibus supranominatis, bellaria et ultimae mensae apponerentur, ante displosionem bombardarum, COLUMBA albicans ad fenestram orientalem Domini Comitis (nami s solus in conclavi intermedio prandebat) advolat, et augurij laeti nuncia, in fenestram sese demisit, itidemque ad tempus resedit. Paulo post avolat, et vicissim redit, eundemque locum occupat. Utrum una vel dua fuerint, ignoratur. In arce iussu Domini Comitis inquisitio instituta, suasu Waraliensis et Domini Andreae Berzewicij, qui a mensa ad contemplandam columbam avocati fuerant, compertumque, nullam omnino in arce a multo tempore sustentatam, multo minus visam columbam. Disputatum itaque inter ipsos, an naturales vel praeternaturales fuissent columbae, atque ex altitudine loci, alijsque indicijs coductum et demonstratum, praeternaturales esse oportere, ijsque vel (s. 125) Spiritum sanctum, qui Actui tam solemni congratularetur, vel Angelos Dei, qui prae gaudio e coelo sese demississent sencharm (gr ?) suum humano conjungendi gratia, denotari debere.

[21] MALOVCOVÁ, Božena: Spišskopodhradská synoda 1614 – zriadenie evanjelickej cirkevnej správy na Spiši a v Šariši. In: Klátik, Miloš (ed.): Postavy a udalosti doby Žilinskej synody. 400 rokov evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku. Liptovský Mikuláš 2010, s. 153.

[22] BIZOŇOVÁ, Monika: Spoločnosť Ježišova (Jezuiti). In: Homza, Martin – Sroka, Stanisław A. (eds.): Historia Scepusii II. Dejiny Spiša II. Bratislava – Kraków 2016, s. 733, 734.

[23] Za „heretické mesto“ jezuiti vo svojich kronikách až do konca 17. storočia pravidelne označovali Levoču.

[24] Magyar Tudományos akadémiai Könyvtára, Kéz. Történet 2, 133 Sz., P. 323. Historia Collegiorum Domorum et Residentiarum Societatis Jesu in Hungaria, et Transsilvania. Ex Collegij Tyrnaviensis A. 1652. Historia Residentiae Scepusiensis (Dejiny Spišskej rezidencie, ďalej HRS), s. 467. – OLEJNÍK, Vladimír (transl.): Dejiny Spišského kolégia. Dejiny Spišskej rezidencie. In: Novotná 2013, (v pozn. 1). s. 36 – 63 (tu s. 60).

[25] Ibidem.

[26] Štátny archív v Prešove, Špecializované pracovisko Spišský archív v Levoči (ďalej ŠA LE), archívny fond Valentín Kalinay, inv. č. 5. Synopsis Historiae Residentiae Scepusiensis Societatis Jesu ab ejus in Scepusium adventu. (Synopsa dejín Spišskej rezidencie Spoločnosti Ježišovej od jej príchodu na Spiš, ďalej Synopsa), s. 71. – Časti spisu OLEJNÍK, Vladimír (ed. a trasl.): Synopsa dejín Spišskej rezidencie Spoločnosti Ježišovej od jej príchodu na Spiš. In: Novotná, Mária (ed.): Acta Musaei Scepusiensis 2007 & Pohľady do minulosti VII. Levoča 2007, s. 113 – 150 (za roky 1604 – 1648); OLEJNÍK, Vladimír (ed. a trasl.): Synopsa dejín Spišskej rezidencie Spoločnosti Ježišovej od jej príchodu na Spiš II (1648 – 1655). In: Novotná, Mária (ed.): Acta Musaei Scepusiensis 2008 & Pohľady do minulosti VIII. Levoča 2009, s. 239 – 286.

[27] HRS, (v pozn. 24), i Synopsa, (v pozn. 26), uvádza slovo „zomrel“, ktoré však v kontexte nemá zmysel.

[28] HRS, (v pozn. 24), s. 470; Synopsa, (v pozn. 26), s. 58.

[29] Orcus, rímsky boh podsvetia. Nemal zvláštny kult. Kresťania ho stotožňovali s diablom. – ELSER, Michael et al. (eds.). Encyklopedie náboženství. Kostelní Vydří 1997, s. 255.

[30] HRS, (v pozn. 24), s. 470.

[31] Ibidem, s. 470.

[32] Prvý neúspešný pokus o usadenie na Spiši podnikli jezuiti r. 1604. Na Spišskom hrade sa im podarilo pôsobiť v r. 1622 – 1633. V Spišskej Kapitule sa definitívne usadili r. 1647. – Bližšie BIZOŇOVÁ 2016, (v pozn. 22), s. 736, 737.

[33] Kalvária sa od r. 2013 nazýva Spišský Jeruzalem. Vznikla 1666 – 1675 ako mapa v krajine, pripomínajúca drobnými sakrálnymi stavbami miesta, spojené s utrpením a smrťou Ježiša Krista. Jednotlivé objekty sú od seba vzdialené v rovnakej mierke ako v skutočnom Jeruzaleme. Na takmer tristo rokov sa na funkciu tohto miesta ako kalvárie zabudlo. Po počiatočných hypotézach doc. Ing. Petra Jančuru a jeho objavení tejto kalvárie v roku 2002 a po archívnych výskumoch v roku 2012 v súčasnosti pokračuje jej revitalizácia a obnovovanie nielen fyzického stavu jednotlivých objektov, ale aj tradícií, spojených s týmto miestom. – Bližšie OLEJNÍK, Vladimír: Spišský Jeruzalem. Najnovšie poznatky k tvorbe a dejinám sakrálnej krajiny pri Spišskej Kapitule. In: Lenčiš, Štefan – Filip, Tomáš (eds.): Putovanie za duchovnom po Gotickej ceste. Košice 2012, s. 141 – 160; OLEJNÍK,  Vladimír: Dejiny Spišského Jeruzalema – Kalvárie pri Spišskej Kapitule. In: Barbuščáková, Vladimír (ed.): Spišský Jeruzalem história, fauna, flóra. Spišská Nová Ves 2014, s. 13 – 61.

[34] HRS, (v pozn. 24), s. 467. Veľmi podobne udalosť popisuje aj Synopsa, (v pozn. 26), s. 55: „Erat vero occasio aedificandi sacelli: Imperatum fuit a Reverendissimo Praeposito exorcistam agenti malo genio qui Polonam foeminam insiderat, et qui varijs in locis expelli non poterat, ut aut exiret, aut pedes imaginis Sancti Xaverij quae illi ostendebatur, oscularetur: maluit exire, quam sanctum honorare.“

[35] Taumaturg (z gr. θαυματουργός = divotvorca; θαῦμα = zázrak, ἔργον = robiť). Termín predovšetkým v byzantskom obrade označuje kategóriu svätcov, ktorí liečili chorých a kriesili mŕtvych svojou vierou a modlitbami. V texte je za taumaturga označovaný sv. František Xaverský.

[36] Synopsa, (v pozn. 26), s. 55: „Canonicus hujus loci periculosa in febri recidivam passus promissione dicendi sacri in sacello quod ob Illustrissimo Varadinensi Episcopo Praeposito nostro hoc anno in honorem Thaumaturgi nostri in proximo colle cespitem vocamus aedificatum est ab omni periculo liberatus est.“

[37] Neznámy autor: Votívny obraz s vyobrazením sv. Františka Xaverského,1669, tabuľová maľba, 55 x 31,5 cm (bez rámu), 57,5 x 35 cm (s rámom), Kostol sv. Ladislava, Levoča, staré inv. č. DM 69. Obraz je zo súboru umeleckých diel bývalého Diecézneho múzea (DM), ktoré bolo situované v Kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Po násilnej likvidácii seminára bol spolu s ďalšími artefaktmi prevezený do Levoče a dnes je umiestnený v bývalom minoritskom, jezuitskom a gymnaziálnom kostole (sv. Ladislava).

[38] Delle Gratie e Miracoli Operati dall´ Apostolo dell´ Indie S. Francesco Saverio In Potami Terra di Calabria, Relatione DI D. FRANCESCO NATOLI, Raccolta per ordine di Mons. Illustriss. VESCOVO DI MILETO. All´ Illustriss. & Eccelentiss. Sig. MARCHESA D´ARENA. In Bologna MDCLIII. [1653]. Presso Gio. Battista Ferroni. Grafika s podobizňou sv. Františka Xaverského je v závere nepaginovaného úvodu (s. 13).

[39] Okolnosti smrti a uloženia ostatkov svätca sú známe z obsiahlej xaveriánskej literatúry. Sv. František zomrel na ostrove San Čoan 3. 12. 1552. O tri mesiace, vo februári 1553, boli jeho ostatky vyzdvihnuté a prevezené do Malaka a 1554 do Goa. – Šťavíková, Danuše (transl.): František Xaverský (1506 – 1552). Výběr z korespondence jezuitského misionáře Dálného Východu. Velehrad  2005, s. 205 – 209.

[40] Obraz od lombardského anonyma zo 17. storočia v zbierke Pinacoteca Ambrosiana v Miláne (olej, plátno, 65 x 48 cm, inv. č. 1476) znázorňuje túto najstaršiu ikonografiu postavy svätca. Počet obrazov sv. Františka Xaverského vzrástol po roku 1593, keď rehoľa jezuitov zintenzívnila snahu o kanonizáciu svojich zakladateľských osobností. K ikonografii svätca bližšie: MILLER, Rachel: Patron Saint of a World in Crissis: Early Modern Representations of St. Francis Xavier in Europe and Asia. Doctoral Dissertation. Pittsburg 2016, s. 71 – 73, URL: http://d-scholarship.pitt.edu/27647/1/millerrm_etd2016__3.pdf.  (cit. 3.11.2018); FIDLEROVÁ, Alena – ANDERLE, Jan (eds.): Františku nebeský, vyslanče přesmořský. Podoby úcty k sv. Františku Xaverskému v českých textech 17. a 18. století. Příbram 2010; ŠTĚPÁNEK, Pavel (ed.): Svatý František Xaverský a jezuitská kultura v českých zemích. Olomouc : Univerzita Palackého, 2014.

[41] Regnartiove obrazy v grafickej podobe vyšli tlačou pod názvom Sancti Francisci Xaverii Indiarum Apostoli Societatis Iesu quedam miracula a Valeriano Regnartio delineata et sculpta. Ex picturis expositis in templo domus professae Romanae Societatis Iesu. K využitiu Regnartiových grafík ako predlôh pre výtvarné diela v jezuitskom prostredí Prahy a Olomouca bližšie napr. DOLEJŠÍ, Kateřina: „Naše zvědavé století se chce bavit novotou a nenadálou krásou.“ Symboly ilustrované barokní tisky olomouckých jezuitů. Dizertačná práca. FF MU Brno 2013, URL: https://is.muni.cz/th/12930/ff_d/ (cit 3. 11. 2018).

[42] Regnartiova podoba sv. Františka Xaverského je dostupná napr. na URL:  www.unav.edu/web/modelos-de-vida-y-cultura-en-la-navarra-de-la-modernidad-temprana/galeria-audiovisual/san-francisco-javier  (cit. 3. 11. 2018).

[43] Za všetky možno uviesť: Domenico Scaturchio – vojak, zasiahnutý predčasným výbuchom slávnostnej salvy, zhorela mu ruka – uzdravil sa; Fulvio Pitiso zo Simiata – uzdravenie syna trpiaceho horúčkami; Antonio Viterbo z Dasy – trojročné dieťa zadusené jablkom – ožilo; Domenico Scopacafa – slepec z Potami – začal vidieť; Giovanni Montagni z Dasy, ktorého syn trpel horúčkami – uzdravil sa; Francesca Feula z Areny – pre veľké bolesti jej už príbuzní chystali pohreb, manžel ju akoby mŕtvu priniesol pred obraz – uzdravila sa; Domenico Bordone z Areny – dva a polročný chlapec zomrel v bolestiach, matka Adriana Costa mu už zatlačila oči, no v zúfalstve sa ešte obrátila na sv. Františka Xaverského – dieťa bolo pol hodiny mŕtve, no ožilo; Magdalena Sabatina z Potami – záchrana kravy prebodnutej býkom; Caspare Filardi, notár z Dasy – začal znova používať neživú ľavú ruku; Paulo Capomola z Potami – trpel na lôžku veľkými bolesťami, zrazu sa v kŕčoch posadil a prevrátil oči k nebu, matka si myslela, že zomiera a snažila sa ho uložiť späť na lôžko, to isté sa zopakovalo ráno, no mladík tvrdil, že vidí Františka Xaverského presne v tej polohe, ako je vyobrazený na oltári v Santa Maria delle Grazie – uzdravil sa. – Porov. Swaty Frantissek Xaweryus Z Towaryšstwa Gežjssowého Obywatelůw Potámských Zázračný Patron. W Praze w Staré Kollegi bljž Mostu 1659, passim.

[44] Delle Gratie e Miracoli Operati dall´ Apostolo dell´ Indie S. Francesco Saverio In Potami Terra di Calabria, Relatione di D. Francesco Natoli, Raccolta per ordine di Monsig. Illustriss. Vescovo di Mileto. All´Eccell. e Reuerendiss. Prencipe Sig. Sig. e Patrone Gratiosiss. M.or. Carlo Emanuele Madrvzzi vescovo, e prencipe di Trento, Conte di Chiallant. Bologna, & in Trento, nella Sta. Episc. del Zanetti. Con Licenza de´ Super. 1654.

[45] S. FRANCISCUS XAVERIUS, e SOCIETATE JESU, ORIENTIS APOSTOLUS, SACRA MIRACULORUM GRATIA POTAMI, In oppidulo, seu Casale (ut illi vocant) Calabriae, celebris. Primum jussu ILLVSTRISSIMI ET REVERENDISSIMI DOMINI DOMINI EPISCOPI MILETANI / A R. DOMINO FRANCISCO NATOLIO, Protonotario Apostolico, ad hoc delegato collectus. Graecii : Ex Typographia Francisci Vidmanstadij, 1656.

[46] S. Franciscus Xaverius, auß der Gesellschafft Iesu der Inwohner zu Potam Wunderthätige Patron. Daß ist: Grosse unnd mannigfaltige Wunderwerck Welche der H. Franciscus Xaverius zu Potamo einem Flecken in Calabria die nechst verflossene Jahr gewürcket. Auß Befelch deß Hochwürdigsten Harrn Bischoffs zu Milet durch Herrn Franciscum Natolium Päpstlichen darzu bestelten Notarium, erstlich zusammen gezogen: Hernach in welscher Sprach zu Genua Bononia vnd Neapel: Anjetzo aber auß der Welschen in unser hochteutscher Mutter-Sprach in offentlichen Druck verfertiget durch einen ermeldter Societet Priester zu München, Cum facultate Superiorum. München Bey Johann Wilhelm Schell in Verlegung Johann Wagners Burger und Buchhändlers allda 1658. Gedruckt in der Chur-Fürstlichen Hauptund ResidentzStatt München… In: Jahr Christi 1658. Munich 1658.

[47] Gloriosos triunfos do grande apostolo do Oriente S. Francisco Xavier singulares favores deste novo thaumaturgo para com algũas cidades d’Italia. Principalmente para com hum menino da cidade d’Aquila. Com hum excellente elogio em nome da cidade de Parma ao mesmo Santo. Lisboa. Com todas as licenças necessarias. Na Officina de Henrique Valente de Oliveira. Anno M.DC.LVIII. Lisbon 1658.

[48] SWATY Frantissek Xaweryus Z Towaryšstwa Gežjssowého Obywatelůw Potámských Zázračný Patron. To gest: Zázrakowé které S. Frantissek Xaweryus w Potamu Městečku w Kalabrygi nedáwno minulých Let působil. Z poručenj Wysoce Důstogně Welebného Pána Biskupa Miletanského skrze Pana Frantisska Natolia Protonotaria Aposstolského neyprw spolu sebraný: A potom S Powolenjm Wrchnosti W Genui w Bononii a w Neapoli Yazykem Wlaským w Gracu Německým: Nynj pak na Cžesko přeložený a W Praze w Staré Kollegi bljž Mostu wytisstěný 1659.

[49] Neznámy autor: Sv. Františka Xaverského. 1668, oltárny obraz, olejomaľba na drevenej tabuli, 141 x 111 cm (bez rámu), 154 x 129 cm (s rámom), Umeleckohistorická zbierka Spišského biskupstva, Spišské Podhradie, inv. č. 2013/1. V kaplnke na Pažici je od r. 2018 umiestnená fotokópia obrazu.

[50] Den H. Franciscus Xaverius vande Societeyt Jesu, voor besonderen patroon tegen de peste, aen-ghenomen vande edele, VVeerde, ende Voorsinnighe Heeren myn heeren Burghmeesters en de Schepenen der Stadt van Brugghe, Gedruct tot Brugge, by de Weduwe van I. Clouwet. 1666. Vtedajší Burgermeister Vincent Stochove (1605 – 1679), nazývaný Vincent Stochove van Sinte-Catharina, zasvätil Bruggy tomuto svätcovi, vyhlásil ho za patróna a ochrancu mesta.

[51] URBANI VIII. Pont. Max. BULLA CANONIZATIONIS BEATI FRANCISCI XAVERII CELEBRATAE PER GEORGIUM XV.In: Monumenta Xaveriana ex autographis vel ex antiquioribus exemplis collecta. Tomus secundus. Scripta varia de sancto Francisco Xaverio. Matriti, Typis Gabrielis Lopez del Horno, 1912, s. 704 – 724.

[52] FIDLEROVÁ – ANDRLE 2010, (v pozn. 40), s. 10.

[53] Prostrácia (z lat. prosternere = rozprestrieť; padať na kolená, na zem) – v kresťanskom ponímaní liturgický postoj; okrem státia a kľačania vyjadrenie najvyššej poníženosti pri modlitbe. Modliaci sa pri ňom leží na bruchu, čelom sa opiera o zem a zvyčajne má rozpažené ruky.

[54] Urbani VIII. Pont. Max. Bulla Canonizationis, (v pozn. 46), s. 709 – 718.

[55] Porov. s pozn. 35. Bezpečnej práci s tabuľovou maľbou bráni jej súčasný zlý fyzický stav, ktorý si vyžaduje rozsiahly reštaurátorský zásah.

[56] Synopsa, (v pozn. 26), s. 104: „… praedicta Capella sit quasi in medio Campo situata ipsi tamen viribus destituti et optata valetudine devotione peracta Deo Gloriam, Sancto Xaverio honorem, ac immortales gratias reponentes inde ad propria redierunt.“

[57] HRS, (v pozn. 24), s. 471.

[58] Ako apoštol Indie sa zvykne najčastejšie označovať sv. František Xaverský. – RAVIK, Slavomír: O světcích a patronech. Praha 2006, s. 236 – 239.

[59] Za chorobu kráľov sa označuje dna (podagra, lámka).

[60] HRS, (v pozn. 24), s. 467.

[61] Ibidem.

[62] Ibidem, s. 470.

[63] Autor zápisu používa slovo synaxis (z gr. Σύναξις = zhromaždenie), ktoré predovšetkým v byzantskom obrade vo všeobecnosti označuje zhromaždenie ľudu za účelom liturgického slávenia akéhokoľvek druhu – od liturgie hodín až po obrady omše. – FORTESCUE, Adrian: Synaxis. In: The Catholic Encyclopedia 14. New York 1912, URL: www.newadvent.org/cathen/14383a.htm (cit. 10. 8. 2017).

[64] HRS, (v pozn. 24), s. 470.

[65] Ibidem, s. 470, 471.

[66] HRS, (v pozn. 24), s. 470.

[67] Ibidem, s. 471.

[68] Na prekladoch všetkých jezuitských textov memoárového charakteru so vzťahom k Spišu sa v súčasnosti už niekoľko rokov pracuje a sú v edičnom pláne SNM-SM v Levoči. Priame správy o uvedených i o ďalších zázrakoch tak budú dostupné širokej čitateľskej verejnosti.

[69] Súčasná kaplnka bola postavená v r. 1771 – 1782. – OLEJNÍK 2012, (v pozn. 33), s. 154, 155.

[70] Synopsa, (v pozn. 26), s. 89, 90.

[71] BIZOŇOVÁ 2016, (v pozn. 22), s. 732. Do benefícia Skaly útočiska patrili dediny Klčov, Spišské Tomášovce, Arnutovce a kúria v Levoči.

[72] Synopsa, (v pozn. 26), s. 74.

[73] ŽIFČÁK, František: Obec v stredoveku. In: Gonda, Martin et al.: Spišské Tomášovce (1217 – 2017). Spišské Tomášovce 2017, s. 109.

[74] ABÚ SK, SpB, odd. Kanonické vizitácie (ďalej KV), inv. č. 4. Kanonická vizitácia 1700, s. 112; publikoval HRADSZKY, Josephus (ed.): Additamenta ad Initia, progressus ac praesens status Capituli Scepusiensis. Szepesvárallyae 1903 – 1904, s. 209.

[75] ABÚ SK, SpB, KV, inv. č. 5. Kanonická vizitácia 1712, s. 189.

[76] ŠA LE, Zbierka pečatí a pečatidiel, inv. č. 553.

[77] Problematikou erbu na tomto pečatidle sa zaoberali ŠPIC, Peter – ŽIFČÁK, František: O symboloch obce. In: Gonda 2017, (v pozn. 73), s. 26, 27.

[78] HRS, (v pozn. 24), s. 467, 468.

[79] Ibidem, s. 467.

[80] Synopsa, (v pozn. 26), s. 14. – OLEJNÍK 2009, (v pozn. 26), s. 254, 255.

[81] Synopsa, (v pozn. 26), s. 85.

[82] Výsledky georadarových meraní, ktoré polohu kaplnky definitívne odhalili, publikovali OLEJNÍK, Vladimír – JANOVSKÁ, Magdaléna: Stavebný vývoj Katedrály sv. Martina a jej okolia v Spišskej Kapitule. In: Nasswettrová, Andrea – Štěpánek, Jan – Golla, Pavel (eds.): Sborník příspěvků k odborně-metodickému semináři Sanace dřevěných konstrukcí s praktickou ukázkou horkovzdušné sanace části objektu náordní kulturní památky – kanonie č. 8 ve Spišské Kapitule – Spišském Podhradí. Opava 2013, s. 7, 8.

[83] OLEJNÍK, Vladimír: Poloha kostola a jeho okolie. In: Olejník, Vladimír – Janovská, Magdaléna (eds.): Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule. Spišské Podhradie – Levoča 2017, s. 38.

[84] Synopsa, (v pozn. 26), s. 90.

[85] HRADSZKY, Josephus: Initia, progressus ac praesens status Capituli Scepusiensis. Szepesvárallyae 1901 – 1902, s. 174, 175.

[86] Synopsa, (v pozn. 26), s. 90.

[87] JURIK, Rudolf: Mariánska Hora v Levoči. Levoča 1948, s. 14.

[88] Ibidem, s. 17: cituje v pozn. na tejto strane bez uvedenia paginácie Diarium montis B. V. Mariae Visitantis II., ab a. 1764.

[89] BIZOŇOVÁ 2016, (v pozn. 22), s. 742, 743.

[90] Magyar Nemzeti Levéltár, Országos Levéltár, P478, Löcsei Jesuita Rendház. Diarium Residentiae Societatis Jesu Leutschoviensis. Coeptum conscribi Anno 1673, 1-a Februarii, a primo Residentiae superiore R. P. G. Laky ad 1692.

[91] JURIK 1948, (v pozn. 76), s. 51, 52.

[92] FOUILLOUX 1992, (v pozn. 13), s. 255.

Prípad honvéd.

O rošáde na jednom podstavci*

Mária Novotná

Námestie s pomníkom honvéda pred župným domom okolo roku 1907 (foto: ŠAPO-SAL, fond ZPS, i. č. 0205)

Verejné priestranstvá od nepamäti zdobia pomníky, ako symboly identity spoločnosti s postavami či udalosťami histórie, s ktorou sa stotožňujú. Preto sú monumenty vo verejnom priestore spravidla prvými obeťami historických a politických zmien a nebolo tomu inak ani v pamätnom roku 1918. Nevôľu k monarchii vyjadrovali obyvatelia novej Československej republiky v prvých dňoch jej existencie najčastejšie odstraňovaním verejných znakov starého zriadenia. Stará tradícia mala z verejného priestranstva zmiznúť, ustúpiť novej, ktorá sa ešte len začala formovať. V Čechách začali odstraňovať pomníky pripomínajúce Habsburgovcov hoci len náznakom. Azda najznámejším príkladom bolo odstránenie Mariánskeho stĺpa zo Staromestského námestia v Prahe 3. novembra 1918.[1] Pomníky vo verejnom priestranstve, najmä tie, ktoré sa viažu k historickým udalostiam, boli vždy zhmotneným výrazom vzťahu spoločnosti k vlastnej histórii. Preto bolo odstraňovanie pomníkov a starých symbolov vždy viditeľným prejavom zmeny režimu a snahy o prehodnotenie histórie. Odstraňovanie pomníkov pripomínajúcich postavy a históriu rakúsko-uhorskej monarchie nebolo symptomatické len pre eufóriu prvých dní nového štátu.  Prebiehalo vo viacerých etapách[2] a trvalo prinajmenej tak dlho, až kým si nová štátnosť nevytvorila a do povedomia spoločnosti nevtlačila vlastné symboly a tradície.[3]

Na Slovensku sa tŕňom v oku stalo všetko, čo pripomínalo uhorský patriotizmus. Z verejných priestranstiev boli odstraňované pomníky oslavujúce uhorskú minulosť, najmä tie s postavou kuruca či honvéda, ktoré symbolizovali zápas Maďarov za slobodu, a s ktorými sa spájali každoročné oslavy 15. marca. Preto Ministerstvo pre správu Slovenska tento sviatok zakázalo 8. marca 1919 vydaním nariadenia  č. 41/1919 O zákaze oslavovania 15. března (marca). Zákaz bol zdôvodnený nielen tým, že revolúcia v roku 1848 priniesla nemaďarským národom útlak, ale hlavne záujmom o bezpečnosť a udržanie verejného poriadku, pretože by medzi obyvateľmi rôznej národnosti mohlo dôjsť k zrážkam.[4] Napriek zákazu dochádzalo práve pri takýchto pomníkoch v mestách s málo rozvinutým alebo takmer nulovým slovenským povedomím k ostrým stretom starej a novej národnej identity, k stretom, ktoré mali aj svoje obete. Jedna z takýchto udalostí, aj keď bez obetí na životoch, sa odohrala v letných augustových dňoch roku 1919 pri pomníku honvéda v Levoči.

Pomník honvéda v Levoči stál na námestí pred župným domom v parku ako pamiatka pamätnej víťaznej bitky uhorského vojska na Branisku v revolučných rokoch 1848/1849.[5] Zámer vytvoriť pomník honvéda na Branisku vznikol v prvých rokoch po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) ako súčasť dobového historizmu. Minulosť však aj v tomto prípade mala veľmi „súčasný ráz“.[6] Pomník objednal priamy účastník revolúcie gróf Ladislav Csáky. Na základe víťazného návrhu ho realizoval pomerne málo známy sochár Jozef Faragó Neuschl (Neischl), rodák z Novej Bane, ktorý od roku 1853 žil v Levoči. Jozef Faragó bol synom chudobného baníka a ako rezbár a sochár bol viac-menej samouk. Podľa autora jeho prvej biografie sa k vzdelaniu dostal vďaka talentu, ktorý v malom chlapcovi rozpoznal maliar Alojs Vávra z Novej Bane, ktorý mu dal príležitosť učiť sa v jeho dielni. Sochárstvu sa učil u popredných predstaviteľov dobového neoklasicizmu, v Budapešti u Štefana Ferenczyho a Marca Casagrandeho a tesne pred vypuknutím revolúcie v Mníchove u Michaela von Schwanthalera. Po vypuknutí revolúcie v roku 1848 vstúpil do revolučných gárd v Budapešti a po revolúcii sa vrátil domov. V Banskej Bystrici sa spoznal s profesorom gymnázia Szende Riedlom, za ktorým prišiel roku 1853 do Levoče.[7] Riedl krátko po Faragóvom príchode odišiel na Univerzitu Karlo-Ferdinandovú do Prahy a Faragó jeho odchod do konca života veľmi ťažko niesol. V Levoči nemal na ružiach ustlané. Okrem drobných pomníkových prác a kreslených portrétov veľa príležitostí pre tvorbu nemal. Pôsobil ako učiteľ kreslenia na evanjelickom lýceu.[8] Len vďaka priateľstvu a náklonnosti dlhoročného levočského mešťanostu Imricha Andaházyho a farára Pavla Stilla dostával skromnejšie objednávky.  Imricha Andaházyho portrétoval viackrát a jeden z medailónových portrétov zdobí dodnes náhrobok v podobe stély na jeho hrobe, na levočskom evanjelickom cintoríne.[9] Pavol Still umožnil Faragóvi reštaurovať pastofórium v Kostole sv. Jakuba.[10] 

   Hoci sa Faragó aj v Levoči snažil získať verejné objednávky, najmä po dobrej skúsenosti z tvorby Trojičného stĺpu pre Novú Baňu (1846), jedinú väčšiu príležitosť dostal roku 1870 na vytvorenie pomníka honvéda, ktorý mal byť umiestnený na neďalekom vrchu Branisko.[11] Pomník bol jedným z prvých pomníkov honvédov, ktoré vznikali po rakúsko-uhorskom vyrovnaní.[12] Faragó navrhol pomník v podobe postavy honvéda so vztýčenou zástavou v duchu dobového romantizujúceho realizmu (kat. 21). Podľa Faragóvho návrhu sochu odliali na náklady grófa Ladislava Csákyho v zlievarni v Prakovciach v roku 1871.[13] Nebyť silného mediálneho tlaku v novinách Zipser Anzeiger a iniciatívy honvédskeho spolku v Levoči, by pri troche šťastia možno tento pomník zdobil vrch Branisko dodnes.[14] Na Branisko sa však tento monument nikdy nedostal. Takmer päť rokov sa viedol spor o jeho umiestnenie, ktorý nakoniec vyhral priestor na okraji parku, oproti župnému domu v Levoči, kde bol 21. mája 1876 slávnostne odhalený. Tu, na očiach verejnosti, najmä Spišskej župy, mal byť tento monument podľa dobových médií nie náhrobkom, ale skutočným pomníkom, a mal „prebúdzať klesajúce národné povedomie najmä u mládeže“. Každý rok v predvečer výročia revolúcie (15. marca) sa pri pomníku konali fakľové sprievody, kládli sa vence, recitovali básne a spievali maďarské piesne. Autentický opis jednej zo slávností poskytol vo svojej autobiografii Rojčivá mladosť[15] maďarský spisovateľ, herec a filmový režisér Balint Balasz (1884 – 1949). …“A tak prišiel pätnásty marec a fakľový sprievod žiactva k pomníku honvéda. Na levočskej promenáde totiž naproti župnému domu stojí na vysokom podstavci zlatý honvéd, so zlatou tvárou, so zlatými vejúcimi, vlasmi ktorý v úzkej priliehavej rovnošate s bohatým šnúrovaním, ľavicou dvíhajúc zlatú zástavu, pravicou švihajúc zlatou šabľou, dvíha nohu na zlatý kameň ani na voľajaký schod. …Na každé výročie revolúcie z roku 1848 sme vyšli s fakľami pred zlatého honvéda…. Éljen – kričal som oduševnene zo všetkých síl. … Vpredu …zaznela práve mohutná hymnická pieseň Vörösmartyho „Brat uhorský, neochvejne pri vlasti drahej stoj. Kolíska tu tvoja stála tu bude i hrob tvoj.“[16] K pomníku sa kládli kvetinové vence a roku 1908 mešťanosta Ľudovít Fleischhacker dal urobiť na podstavec vavrínový veniec z bronzu.[17]

Pomník honvéda v Levoči prekrytý debnením. Snímka prevzatá z publikácie Ferenca Olaya A magyar művélődés kalváriája az elszakított területeken 1918 – 1928

V roku 1919 však bolo všetko inak. Napriek zákazu Ministerstva pre správu Slovenska konať slávnosti 15. marca, v deň výročia marcovej revolúcie sa konala manifestácia maďarského obyvateľstva pred pomníkom kuruca a honvéda, ktorý od roku 1906 stál pri Kaplnke sv. Michala neďaleko Dómu sv. Alžbety v Košiciach.[18] Zhromaždenie bolo rozohnané, ale u vojakov tamojšieho 74. trenčianskeho pešieho pluku vyvolalo odvetu a to zbúranie pomníka. Akcia sa nezaobišla bez konfliktu, došlo k streľbe a jej obeťami sa stali dve ženy, Ilona Ördögová a trináťročná Aranka Hervacsicsová.[19]

V Levoči bol pomník honvéda od januára prekrytý dreveným debnením, aby zbytočne nerozpútal podobné vášne a neeskaloval aj tak napätú situáciu v meste. Župan J. Rumann dbal na to, aby zákaz konania marcových slávností bol dodržaný, no vedel, že vojaci a hlavne legionári mali už začiatkom roka snahu pomník odstrániť. Župan zakázal v celej župe nielen konanie slávností, ale aj nosenie stužiek v maďarských národných farbách. Napriek tomu došlo k porušeniu zákazov na viacerých miestach Spiša. V Spišských Vlachoch dav ľudí 11. marca niesol maďarskú zástavu, v Spišskej Novej Vsi sa 15. marca mali žiačky v meštianskej škole modliť za Uhorsko, v Spišskej Sobote sa komusi podarilo v tento deň vyvesiť maďarskú zástavu. V marcových dňoch sa ojedinele konali už aj prvé nové slávnosti spojené s oslavou narodenín prezidenta Masaryka.[20] Od vyhlásenia Maďarskej republiky rád 21. marca 1919 a vpádu Kunových vojsk na Spiš, k Dobšinej, Gelnici a Margecanom, mal župan oveľa väčšie starosti s evakuáciou svojho úradu a s jeho zabezpečením. Navyše od 25. marca začalo na území Slovenska platiť stanné právo. Od 5. júna bola zavedená vojenská diktatúra a najvyšším veliteľom vojsk pre celé východné Slovensko sa stal generál Edmond Charles Adolphe Hennocque (1860 – 1933).[21] Tieto udalosti snahy o zbúranie pomníka v Levoči celkom nezastavili. Oddialili ich dovtedy, kým sa nositeľmi týchto snáh nestali českí sokoli, ktorí prišli do Levoče 12. 6. 1919 ako posila pre četníkov na udržanie poriadku. Tri dni po ich príchode niekto hodil odistený granát do jednej z miestností v kasárňach, kde boli sokoli ubytovaní. Podľa záznamu v kronike levočskej četníckej stanice bola miestnosť prázdna a tak incident nemal vážnejšie následky. Nepodarilo sa ho úspešne vyšetriť a páchateľ zostal nepotrestaný Niet sa čo čudovať, že o korektnosti vzájomných vzťahov obidvoch strán, domácich Maďarov, Nemcov a prichádzajúcich nových českých úradníkov a vojakov, nemohlo byť ani reči. Preto pocity českého úradníka aj keď vyjadrené v románovej podobe, mohli byť asi nasledovné: Slovákem opovrhovali, Čecha nenáviděli. V Slovácích cítili tito bodenständige Leutschauer surovou přízemní moc, která čírou náhodou… dostala na čas vrch. …Čech však jim byl výbojným žoldnéřem, který šel… dobývat maďarské administratívy a kterého jako v guerille bylo by nejlépe na nejbližším rohu odstřelit.[22] Druhá strana bránila svoju históriu a tradíciu, v ktorej bola vychovaná a teraz bola nedobrovoľne postavená do úlohy viac-menej pasívneho svedka búrania jej snov a nádejí. Preto pri prvej väčšej zámienke potlačované napätie eskalovalo a obeťou, tak ako v mnohých iných mestách, sa stal pomník honvéda. 

V pekný letný deň 10. augusta1919 poriadala sokolská jednota na mestskom ihrisku slávnosť, ktorú narušovali svojimi pokrikmi prizerajúci sa Levočania a to aj počas hrania štátnej hymny. To přesvědčilo bratři o naprosté nelojálnosti maďarského obyvatelstva a socha stojící dosud na náměsti, ač zbytá bedněním, byla Maďarům symbolem jejich smýšlení. To uspíšilo rozhodnutí bratří sokolů a sochu strhli.[23]K tomuto rozhodnutiu dospeli traja z nich 11. 8. večer okolo 23. hodiny. Službukonajúci policajný komisár Kováč neskôr vypovedal, že sa ich v prítomnosti ďalších četníkov pýtal, na čí príkaz sochu demontujú. Keďže došlo k slovným výpadom, použil medzi dohadovaním dostatočnú brachiálnu moc a z námestia ich vykázal. Okolo polnoci sa k pomníku vrátilo už 40-50 sokolov, ktorí boli vybavení nástrojmi a sochu začali demontovať pílami, kladivom a keďže to šlo veľmi ťažko, chvíľami uvažovali aj o použití granátu. Socha bola pred treťou ráno 12. 8. nakoniec zhodená a pri páde sa údajne zlomila na štyri časti.[24] Podstavec ostal na mieste takmer neporušený. Konanie sokolov videl pred polnocou aj študent gymnázia Géza Gyurana, pôvodom z Kysuckého Nového Mesta, ktorý šiel od vlaku na svoj privát v minoritskom kláštore na Košickej ulici.

Pohľad na park so zhodeným debnením a sochou honvéda. Fotografia študenta Karola Olešáka (foto: SNM-SML, evid. č. SM-9569)

Zhodenie pomníka vyprovokovalo obyvateľov Levoče, najmä intelektuálnu elitu mesta a študentov, k protestom. Podľa výpovede mešťanostu Jána Rejovského hneď ráno prišli za ním rozčúlení študenti a žiadali, aby na radnicu vyvesil čiernu zástavu a keďže boli neodbytní, prikázal sluhovi Jozefovi Hodorovskému, aby ju vyvesil a potom zase zvesil, ale už nebolo čo, pretože vojaci ju medzičasom strhli. Keď študenti o to isté žiadali kostolníčku Máriu Švidroňovú na evanjelickej fare, tá v zmätku vyvesila maďarskú zástavu. Podobne skupina mladých dievčat žiadala J. Rejovského, aby im dovolil k soche položiť kvetinové vence. J. Rejovský ich odkázal na veliteľa Josefa Pokorného, ktorý ich viac-menej od toho odrádzal. Mešťanosta Rejovský zároveň údajne zvolal na radnicu deväť živnostníkov, aby ich požiadal o pomoc s odstránením zbúraných častí pomníka a popri tom im v slovenčine vysvetlil k čomu na námestí došlo. Dvaja z nich neskôr na četníckej stanici oznámili, že na tomto stretnutí Rejovský odsúdil čin sokolov a zazneli aj slová o potrestaní a obesení vinníkov. Vo výpovediach však gazdovia tieto slová nepotvrdili, či lepšie povedané vyhovorili sa na to, že prítomný JUDr. Móritz Fritz a iní rečnili po maďarsky a po nemecky a preto obsahu nerozumeli.[25]

Zhodená socha honvéda pod podstavcom pomníka. Fotografia študenta Karola Olešáka (foto: SNM-SML, evid. č. SM-9568)

O 10. hodine dopoludnia prišli za županom viacerí úradníci a oznámili mu, že na protest voči  barbarskému činu sokolov budú stávkovať. Okolo pomníka sa začal tvoriť dav ľudí. Dav údajne spieval maďarskú hymnu[26] a ozývali sa výkriky „preč s Čechmi“, „nech žije Maďarsko“. Ženy chceli položiť na miesto činu kvetiny. Dvaja četníci, vrchný strážmajster Josef Borůvka a četník Václav Kroutil, sa snažili pri zhodenom pomníku davu zabrániť, aby sa k pomníku priblížil. Ženy začali preto hádzať kvety na pomník i po četníkoch a keďže hnev davu naberal na intenzite a výzvy četníkov nerešpektoval, Václav Kroutil vystrelil do zeme. Strela ľahšie zranila slečnu Katarínu Miklušovú z Vysokej ul. 68, ktorá bola v župnom dome ihneď ošetrená hlavným župným lekárom Bartolomejom Rozsnayom.[27] J. Rumann neskôr konanie četníka pochválil, uviedol, že to bolo šťastie, pretože výstrel dav vyľakal, vášne opadli a ľudia sa rozišli. Úradníci a obchodníci na protest dva dni štrajkovali a možno by napätie gradovalo ďalej, nebyť autority a rýchlej reakcie vtedajšieho spišského župana J. Rumanna. Už 12. augusta o incidente informoval vojenské veliteľstvo v Košiciach. Menovite generála Edmonda Charlesa Adolpha Hennocquea (1860 – 1933) žiadal o usmernenie, ako s vinníkmi naložiť. V liste uviedol, že zbúranie pomníka vyvolalo u obyvateľov fámy, že je to pokyn na vykonanie masakry proti nemaďarským obyvateľom a že po pomníku sokoli „hodlajú zrumiť zriedkavo krásne zariadenie tunajšieho farského kostola reprezentujúce zriedkavo vzácnu umeleckú hodnotu.“[28]

Generál Hennocque skôr než odpovedal Rumanovi, informoval o incidente Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Minister Vavro Šrobár telegramom zo 16. augusta žiadal Rumana o vyšetrenie prípadu a podanie podrobnej správy, ktorú ale župan medzičasom odoslal. Generál Hennocque 14. 8. okrem toho prijal zástupcov maďarského obyvateľstva v Košiciach a sľúbil celú vec vyšetriť a vinníkov potrestať. Svoje stanovisko prišiel 8. 9. vyjadriť aj do Levoče. Pred českým úradníctvom „nastúpeným“ v župnom dome čin odsúdil a sľúbil vinníkov potrestať. V tomto prípade generálovo vystúpenie urobilo snahe o konsolidáciu pomerov medvediu službu. Vyburcovalo českých úradníkov k spísaniu petície. V nej žiadali župana, aby z úradu prepustil promaďarských úradníkov a generála o celej záležitosti správne informoval, pretože vyjadrili presvedčenie, že generál svoj prejav urobil len následkom „naprosto nesprávne informace“. Nezaháľali ani médiá. Miestne noviny Szepesi Hiradó vyšli 16. 8. s dvomi cenzurovanými, t. j. prázdnymi stranami, na ktorých mal byť článok o tejto udalosti. Druhá strana sporu svoj postoj zverejnila 27. 8. v časopise Venkov, ktorý mal teritoriálne väčší dosah. Župan J. Rumann musel požiadať generála Hennocquea o zrozumiteľné vysvetlenie slov o potrestaní vinníkov, ktoré predniesol v župnom dome a zároveň zdôvodniť svoj postup Ministerstvu s plnou mocou pre správu Slovenska. Na horúcej domácej pôde musel pred súdom obhajovať situáciu tak, aby sa celá vec vyšetrila s čo najmenším dopadom na obvinených a ich rodiny. Generál Hennocque. zaslal českým úradníkom 15. 9. prostredníctvom župného úradu vysvetlenie svojich slov a priamo signatárom petície adresoval 17. 10. listom odpoveď. Napísal ju pre istotu v českej aj francúzskej verzii. V nej uviedol: „… Jak jsem Vám řekl i napsal, jest moje podpora zabezpečená VŠEM, obzvláště pak ČECHOSLOVÁKŮM … Co do Vaší účasti na zničení pomníku jsem udiven, že někdo z Vás mohl se domnívati, že mi mohlo přijíti na mysl, že jste se toho účastnili. Mluvil jsem pouze o ONĚCH, kteří přispěli k tomuto zničení. …nepřišel jsem k Vám abych dělal politiku …jsem však šťasten, že jsem mohl být užitečným.“ Keďže jeho pôsobenie končilo, poprial signatárom petície aj naďalej toľko šťastia a pokoja …kolik jste jej měli do nynějšího dne. Skupina českých sokolov bola vypočúvaná, no krátko po incidente bola z Levoče odvelená a či boli priami aktéri potrestaní, archívne záznamy mlčia.

Konanie maďarských obyvateľov mesta Ján Rumann obhajoval a vysvetľoval vo svojej svedeckej výpovedi pred vyšetrujúcim sudcom Dr. Wildom z 30. novembra 1919 slovami: „Vysvětliti pobouření to by (bylo možné) také zejména tím, že Maďaři při své politické jednostranné výchově, která nic neuznávala než Uhry, v nich všechno viděla, byly svědky po 8 měsíců toho, kterak se jejich sny politické bortí, proto pri prvém poněkud nesprávném činu českých sokolú toto rozhorčení propuklo.

Polícia zaistila 47 Levočanov, ktorí sa ocitli pred župným súdom (sedriou) a čelili obvineniu z trestného činu „burenia podľa § 172 /II. ods.[29]Vyšetrovanie jednotlivých účastníkov, ktoré bolo rozdelené do troch skupín, Martin Hritz a spol., Géza Klein a spol., Ján Rejovský a spol., pokračovalo celú jeseň a bolo veľmi dôsledné. Všetkým obvineným účastníkom udalostí boli pri vyšetrovaní položené rovnaké otázky sudcov a to podľa skupiny, do ktorej boli zaradení. Najpočetnejšiu skupinu tvorili účastníci protestu pred zhodeným pomníkom. Obvinení mali odpovedať na otázky, či spievali maďarskú hymnu, či prevolávali na slávu Maďarska a preč s Čechmi. Ak obvinení pracovali na župnom úrade, navyše sa ich pýtali, či sa zúčastnili dvojdňového štrajku. Študenti, obvinení v skupine Klein a spol., mali odpovedať, či prikázali vyvesiť maďarskú zástavu, a účastníci schôdze zvolanej na radnicu mali vypovedať o konaní mešťanostu J. Rejovského, prípadne M. Hritza a či títo vyzývali na schôdzi k potrestaniu (obeseniu) vinníkov, myslené tým českých sokolov.

Z výpovedí možno získať nielen obraz udalostí a konanie jednotlivých aktérov, ale aj osobné údaje k osobnostiam, ktorí boli súčasťou histórie mesta. Tak napríklad vďaka jednej z výpovedí vieme, že výnimočne dobre zachované fotografie, ktoré dokumentovali priestor so zbúraným pomníkom, vyhotovil Levočan Karol Olešák, v tom čase študent umeleckej priemyselnej školy v Budapešti. Podobne sa dá na základe výpovede usúdiť, že župný lekár B. Rozsnay sa snažil pobúrené ženy zastaviť a presvedčiť, aby k pomníku nešli. Možné je skúmať morálne postoje jednotlivých obvinených. Pretože hoci nedošlo k eskalácii napätia a k obetiam na životoch, ako pri udalostiach v Košiciach, levočský prípad búrania pomníka sa stal v čase trvajúceho stanného práva na území Slovenska a mohol mať pre vyšetrovaných veľmi neblahé následky. Toho si bol vedomý najmä župan J. Rumann, ktorý mal nemalú zásluhu na naozaj rozumnom a v podstate priaznivom urovnaní celej záležitosti, hoci protagonisti jednej a druhej zainteresovanej strany mu túto snahu neuľahčovali. Prípad levočského pomníka ukončila všeobecná amnestia prezidenta republiky T. G. Masaryka v januári 1920.

O desať rokov neskôr 5. 9. 1930 Levoču navštívil prezident osloboditeľ T. G. Masaryk v prítomnosti predsedu vlády Františka Udržala, ministra národnej obrany Karla Viškovského, maršála Francheta dˊEsperey, generála Josefa Šnejdárka a viceprezidenta pre Slovensko Jozefa Országha.[30] Pred radnicou ho vítali davy obyvateľov a uvítaciu reč mal mešťanosta Viktor Ujfalussy, mimochodom jeden z obvinených účastníkov celej pomníkovej akcie. Ak si prezident všimol pomník pred župným domom, potom na  podstavci, ktorý jediný zostal na svojom mieste, mohol vidieť floristickú dekoráciu v kamennej váze, ktorá medzi Levočanmi dostala názov husitský kalich.[31]

Dnes na pôvodnom podstavci stojí iný symbol revolúcie z rokov 1848/1849 – postava Ľudovíta Štúra. Tak ako pomník honvéda stál na mieste, na ktorom stáť nemal, od roku 1949 na starom pôvodnom piedestáli stojí národný buditeľ, ktorý v Levoči nebol. Pôsobili tu však jeho priatelia a stúpenci, ktorí roku 1843 na protest proti odvolaniu Ľ. Štúra z Katedry reči a literatúry českoslovanskej na evanjelickom lýceu v Bratislave prišli do Levoče študovať na evanjelické lýceum. V marcových dňoch 1849 sa na námestí pred župným domom s plamennou rečou k slovenskému národu prihovoril ako slovenský dobrovoľník Jozef Miloslav Hurban.[32] Preto v roku 100. výročia revolúcie 1848/1849 z iniciatívy Miestnej osvetovej besedy (najmä jej odboru Matice slovenskej) bola na podstavec pomníka postavená socha inej osobnosti národno-obrodeneckého hnutia meruôsmych rokov, socha slovenského buditeľa Ľudovíta Štúra. Jej autorom bol sochár František Gibala[33] a odhalená bola počas osláv 29. 10. 1949.[34]

Pomník Ľudovíta Štúra v Levoči. SNM-Spišské múzeum v Levoči (foto: SNM-SML, Martin Rosenberger)

*Podtitul príspevku je inšpirovaný názvom štúdie Ľubomíra Liptáka Rošády na piedestáloch z roku 1998.

[1]Mariánsky stĺp strhol dav ľudí, ktorí sa vracali zo zhromaždenia na Bielej Hore. Iniciátorom celej akcie bol pražský bohém Franta Sauer, ktorý o tom neskôr napísal a vydal knihu – SAUER 1923. Dodnes nie je jasné, či strhnutie tejto sochy, ktorá bola na Staromestskom námestí vztýčená na pamiatku hrdinskej obrany Prahy proti švédskym vojskám roku 1648, bol akt spontánny alebo organizovaný. Mariánsky stĺp v Prahe s Habsburgovcami spájalo to, že na jeho vznik prispel a na jeho posvätení  sa roku 1652 zúčastnil cisár Ferdinand III. a jeho syn Ferdinanda IV. Podrobná bibliografia viď

https://cs.wikipedia.org/wiki/Mari%C3%A1nsk%C3%BD_sloup_(Starom%C4%9Bstsk%C3%A9_n%C3%A1m%C4%9Bst%C3%AD). Ďaleko väčší ohlas a dopad na politické dianie mali udalosti spojené s odstránením pomníka iného člena Habsburského domu – cisára Jozefa II. v česko-nemeckom pohraničí, v Teplicích roku 1920. Bližšie KLIMEK 2000, s. 213 – 217.

[2] Ľubomír Lipták hovorí o troch vlnách búrania pomníkov na území Slovenska. Prvá sprevádzala príchod novej moci do mesta, druhá bola spojená s tlakom maďarských vojsk Bélu Kuna (jar a leto 1919), tretia bola spojená s pokusom o návrat cisára Karola VI. na uhorský trón (1921). LIPTÁK 1999, s. 319 – 320; Búranie pomníkov na území Slovenska a Sedmohradska (dnes Rumunska) podrobne mapoval už v priebehu 20. rokov 20. storočia poradca maďarského ministerstva školstva a člen Národnej komisie pre pamiatky Ferenc Olay (1887 – 1936). OLAY 1930, s. 227 – 314. O pomníku honvéda v Levoči s. 250 – 254.

[3] Významné uhorské sviatky – sviatok slobody 15. marca a sviatok sv. Štefana 20. augusta v Československu vystriedali oslavy spojené so sviatkom narodenia prvého prezidenta T. G. Masaryka pripomínanom každoročne  7. marca a sviatok vzniku Československa slávený 28. októbra.

[4] OLEJNÍK 2011, s. 86. 

[5] Pohorie Branisko bolo a je dôležitým strategickým bodom medzi Spišom a Šarišom. Od 16. storočia tade viedla poštová cesta z Viedne do Košíc, neskôr aj riadna cestná komunikácia. O vrchol pohoria označovaný aj „Chválabohu“ sa viedli viaceré bitky. Jedna z nich sa odohrala 5. 2. 1949 medzi cisárskym vojskom a maďarskými povstalcami, pre ktorých bola táto bitka víťazná, preto tu mal stáť pomník honvéda.

[6] LIPTÁK 1999, s. 313.

[7] V Levoči pôsobil Riedl ešte pod menom Mansuet Riedl. MESZÁROS 2008, s. 53, 217.

[8] Kvôli účasti v revolúcii bol považovaný za radikála a pre pôsobenie na lýceu bol považovaný za pansláva. HERUCOVÁ 2007, s. 157.

[9] HERUCOVÁ 2003, s. 49.

[10] CHALUPECKÝ 1975, s. 179.

[11] Faragó sa pravdepodobne zaujímal aj o vytvorenie pomníka Lajosa Kossutha pre zatiaľ nezistené mesto. Model tohto pomníka sa nachádza v zbierke SNM-SML, evid. č. SM-40/a. Archivár a historik Kálmán Demkó (1852 – 1918) sa zmienil, že v archíve magistrátu mesta Levoča videl veľkú kresbu Faragóovho návrhu pomníka Istvána Széchenyiho, o ktorý sa uchádzal roku 1866. Neuviedol však fond, v ktorom je kresba uložená a ani mesto, pre ktoré mal byť Széchenyiho pomník vytvorený. Farkasfalvi 1907, s. 300 – 304. Dostupné online www.mke.hu/lyka/06/300-304-farago.htm  (cit. 28. 11. 2018).

[12] PETROVÁ-PLESKOTOVÁ 1966, s. 59, 79

[13]Ladislav Csáky v Prakovciach nechal postaviť kostol, ktorý bol zasvätený na Spiši veľmi netradičnej patrónke sv. Ľudmile. Bola to však patrónka jeho matky Ľudmily, rod. Lažanskej z Bukova. HERUCOVÁ 2015, s. 89 – 92, 226 – 227; O L. Csákym viac  napr. HOMZA – SROKA 2016, s. 1011;

[14] Zipser Anzeiger roč. XIX, 1871, č. 7, 9, 11; CHALUPECKÝ 1975, s. 42 – 43.

[15] Román Álmodó ifjuság vyšiel v Budapešti v roku 1946. B. Balász, pôvodným menom Herbert Bauer, bol synom stredoškolského profesora Simona Bauera (1851 – 1897), ktorý pôsobil na levočskom gymnáziu posledných sedem rokov života. Mladý Béla sa z rodného Szegedu do Levoče presťahoval s rodičmi ako šesťročný roku v roku 1890.

[16] BALÁSZ 1949, s. 104 – 107, popisuje zápalisté reči i vtipy mladých študentov pri oslavách nie nepodobným všetkým tým, ktoré viedli mnohé ďalšie generácie študentov na povinných manifestáciách rôznych politických režimov, ktoré levočským námestím prešli.

[17] CIPSZER 1913, s. 15.       

[18] Pomník znázorňoval dve postavy – kuruca a honvéda, symboly zápasu Maďarov za slobodu. Autorom pomníka boli sochári Ján Horvay (1874 –1944), celým menom Jan Károly, pôvodne Hoppl, a Ödön Szamovolszky (1878 – 1914). O inštalácii sochy a slávnosti odhalenia podrobne Vásarnapi Ujság roč. 56, 1906, č. 15 (tu s. 236 – 237), č. 37 (tu s. 600 – 601). Za sprostredkovanie informácií o pomníku honvéda a kuruca v Košiciach ďakujem Vojtechovi Kárpátymu a Róbertovi Pollákovi z Košíc.

[19] MEDVECKÝ 1931, s. 267 – 271; JARINKOVIČ – KÁRPÁTY – DULOVIČ 2018, s. 111 – 112. Zložitej situácii v Košiciach a búraniu pomníka bola venovaná výstava A kassai Honvéd szobor története, ktorú pripravil historik György Halász a spolu s Örs Oroszom otvorili vo výstavných priestoroch občianskeho združenia Rovás v Košiciach v júni 2019. Súčasťou výstavy bola prezentácia nedávno nájdenej nápisovej tabule z pomníka. Dostupné na https://ma7.sk/tajaink/ertekmentes-a-kassai-honved-szobor-tortenete (19. 8. 2019).

[20] FURMANIK 2016[c], s. 182 – 184; FURMANIK 2018, s. 160 – 164.

[21] FURMANIK 2013. Levoča 2013, s. tu s.174.

[22] ZVĚŘINA 1926, s. 58. Autor románu patril ku skupine českých úradníkov, ktorá prišla do Levoče krátko po vzniku nového štátu a bol blízkym spolupracovníkom župana J. Rumanna.

[23] Z protokolu výpovede sokolov spísanej 12. 8. 1919. ŠAPO-SpA, fond Spišská župa, Županský úrad (1919 – 1922), šk. 2805, signatúra 672/1919prez.

[24] Po doznení nepokojov boli časti sochy umiestnené v chodbe župného domu. Dve z nich sa dnes nachádzajú v zbierke SNM-Spišského múzea v Levoči (kat. 21).

[25] JUDr. Móric Fritz bol preto vypočúvaný samostatne, podobne samostatnú skupinu vyčlenil vyšetrujúci sudca aj pri mešťanostovi J. Rejovskom. K pôsobeniu M. Fritza v Levoči viac SULAČEK 1997 – 1998, s. 149, 153; SULAČEK 2009, s. 134, 141 – 143.

[26] Českým vyšetrujúcim sudcom spočiatku nebolo jasné, či bola spievaná štátna hymna, alebo znel Vörösmártyho hymnus Szózat, považovaný za druhú maďarskú hymnu. Preto bol v levočskej meštianskej škole zaobstaraný úradný preklad tohto textu.

[27] O B. Rosznayovi, pôvodným menom Rosenzweig viac SULAČEK 1997 – 1998, s. 147 – 148; SULAČEK 2003, s. 125 – 148; SULAČEK 2009, s. 136 – 137.

[28] Správa J. Rumanna Ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska zo 16. 8. 1919. ŠAPO-SpA, fond Spišská župa, Županský úrad (1919 – 1922), šk. 2805, signatúra 672/1919prez. Táto fáma mala reálny základ v chýroch o antináboženských postojoch a obrazoboreckých činoch českého vojska a úradníkov.

[29] ŠAPO-Spišský archív v Levoči, Krajský súd v Levoči (1872 – 1949) trestné, i. č. 875, šk. 457, signatúra B618/1919.

[30] O návšteve Spiša podrobnejšie napr. http://www.nostalgicketatry.sk/historia/tatranska-lomnica/155-tgm-v-tatranskej-lomnici.html.

[31] Husitský kalich – travertínová nádoba – dnes nenápadne zdobí zelené priestranstvo na námestí pred radnicou.

[32] CHALUPECKÝ 1975, s. 22; MACHO – KODAJOVÁ 2015.

[33] ÁBELOVSKÝ – BAJCÚROVÁ 1997, s. 610 – 611; BUDSKÁ 1977.

[34] Kronika mesta Levoče 1. zväzok, s. 112, 118, 132. Mestský úrad Levoča.